Študenti si počas dištančného vzdelávania uvedomujú, že byť v škole pre nich nie je trestom, ale výsadou. Toto obdobie môže byť pre niektorých náročné aj psychicky.

Mnohí z mimoškolského prostredia si myslia, že dištančná forma vzdelávania je pre pedagóga i študenta pohodlnejšia ako klasická výučba. Je to tak?

Pre väčšinu z nás to vôbec pohodlnejšie nie je. Akurát ráno nemusíme tak skoro vstávať, aby sme sa dostali do školy. Určite by sme však všetci radšej zniesli trochu raňajšej nepohody a stretli sa na vyučovaní, ako ostávali dlhé dni sami doma a komunikovali iba cez online priestor. Koordinácia práce v dištančnej forme vzdelávania je pre učiteľov i študentov navyše oveľa náročnejšia. Všetci sme zvyknutí na triedu, tabuľu, kontakt s druhými, diskusie v triedach, či na chodbách. Zrazu každý z nás sedí doma sám a je z tohto prostredia vytrhnutý. Pre mnohých to môže byť náročné aj psychicky. Platí tiež, že nie každý má doma úplne ideálne podmienky na prácu a učenie sa.

Môže byť samotná situácia, keď sú študenti nútení vzdelávať sa dištančne, pre nich v niečom aj prínosom?

Určite môže. Musíme sa viac spoľahnúť sami na seba, musíme si vedieť zorganizovať čas a byť zodpovední. Musíme do svojho života zapojiť sebadisciplínu v oveľa vyššej miere, ako keď študujeme prezenčne. Obrovskou výzvou je pre nás podľa mňa time management, zorganizovanie si úloh z jednotlivých predmetov tak, aby sme mali celkový prehľad a vedeli riešiť zadania či pripraviť sa na hodnotenie v požadovaných termínoch. S tým súvisí aj schopnosť určiť si priority a schopnosť sebareflexie, ktorá môže veľmi pomôcť aj v ďalšom každodennom študentskom a neskôr v pracovnom živote. V tomto období si študenti určite uvedomia aj silu sociálneho kontaktu, dôležitosť spolupráce a medziľudskej komunikácie, ktorá je veľmi významnou zložkou celého vyučovacieho procesu. Mnohí z nás už v predchádzajúcom období hovorili, že už nikdy nepovedia, že sa im nechce ísť do školy. Môžu si teraz uvedomiť, že vzdelanie a možnosť chodiť do školy pre nich nie je trestom, ale výsadou.

Sok diák a távoktatás során jött rá, hogy az iskolai élet nem büntetés számukra, hanem kiváltság. Ez az időszak mentálisan megterhelő lehet egyesek számára.

Az „iskolánkívüliek” közül sokan úgy gondolják, hogy a távoktatási forma kényelmesebb a tanár és a diák számára is, mint a klasszikus oktatás. De ez valóban így van?

Legtöbbünk számára egyáltalán nem kényelmesebb ez a forma. Éppen csak annyi, hogy reggel nem kell túl korán kelnünk ahhoz, hogy beérjünk az első csengetésre. Sokan inkább elviselnénk a korai kelést és találkoznánk a tanítási órákon, minthogy hosszú napokig egyedül maradjunk otthon, és csak az online téren keresztül kommunikáljunk egymással. Ezenkívül a munka összehangolása távoktatási formában sokkal igényesebb a tanárok és a diákok számára is. Mindannyian megszoktuk az osztálytermeket, az iskolatáblát, a másokkal való kapcsolattartást, beszélgetéseket az osztályban vagy a folyosón. Hirtelen mindegyikünk egyedül ül otthon és kiszakad a megszokott környezetből. Sokak számára ez lelkileg is megterhelő lehet. Az is igaz, hogy nem mindenkinek vannak ideális feltételei a munkához és az otthoni tanuláshoz.

Lehet-e mindezek ellenére a távoktatás hasznos valamiben?

Mindenképpen igen. Mivel nagyobb mértékben vagyunk magunkra utalva, be kell tudnunk osztani az időnket, felelősségteljesebben kell megszerveznünk mindennapjainkat. Sokkal nagyobb mértékben be kell építenünk az önfegyelmet az életünkbe, mint amikor iskolába járunk. Véleményem szerint óriási kihívás számunkra, hogy helyesen gazdálkodjunk az időnkkel, észszerűen szervezzük meg az elvégzendő feladatokat, hogy átfogó áttekintésünk legyen és időben elkészüljünk a leadandókkal és kellőképpen felkészüljünk a feleltetésre. Mindehhez elengedhetetlen a prioritások meghatározása és az önértékelés, amelyek hasznosak lehetnek a további életünk és munkánk során. Ebben az időszakban a diákok minden bizonnyal felismerik a társas érintkezés erejét, az együttműködés és a másikkal való kommunikáció fontosságát, ami az egész tanítási folyamat nagyon fontos eleme. Sokan mondtuk a tavaszi koronakarantén alatt, hogy soha többé nem mondjuk azt, hogy nem akarunk iskolába járni. Most döbbenek rá sokan, hogy az oktatás és az iskolába járás lehetősége nem büntetés számukra, hanem kiváltság.

Barbi Mileiová, IV. S

(Ilustračné foto: https://ipcko.sk/ako-zvladnut-distancne-vzdelavanie/)

Vystreliť a trafiť do terča vôbec nie je ľahké – ani v športe, ani v živote. Na prvý pohľad zvláštna paralela, ale takýchto sa núka viac. Posúďte!

Športová lukostreľba na majstrovskej svetovej úrovni určite nie je ľahký oriešok a to nehovorím len o ťažkom luku, hodinách tréningov, presnom oku, ale aj o cieli, ktorý je ďaleko a na prvý pohľad nie vždy viditeľný.

Jónás László skončil v roku 1992 štúdium na Strednej priemyselnej škole stavebnej Oskara Winklera v Lučenci ako geodet. Tak ako je dnes vášnivým lukostrelcom, spomína spolužiak inžinier Pavol Fodor, pedagóg na spomínanej škole, bol a možno aj je vášnivým rockerom metalistom, ktorému pri rozprávaní o obľúbených kapelách, o ich skladbách, historkách... "horeli oči". Nadšenie pre vec bude asi to najdôležitejšie, čo ho doviedlo k mnohým športovým úspechom - pri príležitosti 15. výročia vzniku Slovenskej lukostreleckej asociácie bol vyhlásený za najúspešnejšieho športovca: Majstrovstvá Slovenska - 8 x zlato, 5 x striebro, 1 x bronz. Majstrovstvá Maďarska - 2 x zlato, 11 x striebro, 6 x bronz. Slovenský pohár - Grand Prix - 6 x víťaz, okrem toho vyhral aj majstrovstvá Českej republiky a Poľska. Majstrovstvá Európy – 3 x striebro a Majstrovstvá sveta – 1 x bronz.

Podarilo sa mu nájsť aj povolanie, ktoré ho napĺňa a prináša mu potešenie. Aj tu trafil do čierneho. Spolu so spolužiakmi rád spomína na veselé príhody zo študentských čias, keď ešte vôbec nikto netušil, že si ho lukostreľba vyberie a prinesie mu do života úžasný pocit veľkých hrdinov starodávnych bájí a povestí. K disciplíne, pracovitosti, vytrvalosti a láske k prírode možno prispelo aj štvorročné štúdium na stavebnej priemyslovke, veď nie je jediným známym absolventom školy.

S odstupom mnohých rokov môžeme hrdo povedať, že ani škola neminula cieľ.

A céltábla közepébe találni nem könnyű feladat, sem a sportban, sem az életben. Elsőre talán furcsának tűnik az összehasonlítás, de íme egy példa!

A sportíjászat nem egy könnyű sport. Nem elsősorban az íj tömegére gondolok, sokkal inkább arra, hogy jó szem, kellő izomzat, kemény idegek kellenek hozzá, hogy mindezek segítségével minél pontosabban sikerüljön eltalálni a távolban elhelyezett célt, ráadásul a legértékesebb helyen.

Jónás László 1992-ben érettségizett geodézia szakon a losonci Winkler Oszkár Építőipari Szakközépiskolában, melynek akkor még csak Építőipari Középiskola volt a neve. Egykori diáktársa, ma már az iskola tanára, Fodor Pál úgy emlékszik rá, mint szenvedélyes rockerre, „metalistára”, akinek csillogott a szeme, amikor a kedvenc előadóit hallgatva egy-egy történetet, cikket is volt alkalma elolvasni rajongottjairól. Ugyanez a lelkesedés lehet sportsikerei hátterében is. A Szlovák 3D Íjász Szövetség 2020-ban kiáltotta ki az elmúlt tizenöt év legsikeresebb 3D íjászának. Szlovák bajnokságon 8 aranyérmet, 5 ezüstöt és 1 bronzot lőtt össze, a magyar országos bajnokságon 2 arany, 11 ezüst és 6 bronz az eddigi mérlege, de volt már országos bajnok Csehországban és Lengyelországban is. Hatszor sikerült megszereznie a Szlovák Kupa Nagydíját, háromszoros Európa-bajnoki ezüstérmes és világbajnoki bronzérmes.

Szakmát is sikerült jól választania, itt is célba talált. Osztálytársaival együtt szívesen emlékszik vissza diákévei csínytevéseire, amikor még fogalma sem volt arról, hogy az íjászat őt választja, és életre kelti benne az ősi mítoszok és legendák nagy hőseinek csodálatos érzését. A losonci építészetin eltöltött négy év szintén hozzájárult ahhoz, hogy fegyelmezetten, szorgalmasan és kitartóan küzdjön céljaiért.

Sok év után büszkén mondhatjuk, hogy iskolánk tanárainak igyekezete, a nevelői szándéka elérte célját.

Olívia Sojková

Zvyknete na konci roka bilancovať? Kedysi som to nerobievala, no časom som prišla na to, že je dobré urobiť si také jasno vo veciach. Upratať si myšlienky aj priority, zhodnotiť možnosti aj rezervy, niektoré veci sama pre seba uzavrieť. No a koniec roka je na takéto veľké myšlienkové upratovanie ideálny.

Lenže tento rok sa mi do bilancovania nechcelo. Pretože to bol veľmi čudný rok. Už začal zle - požiare v Austrálii zabili zvieratá. No a potom prišiel COVID a už sa to s nami ťahalo. Myšlienky „prečo“ a „čo bude“... Človek aj zabojoval, snažil sa, ibaže často to vyzeralo, ako keď sa vo sne snažíte utekať a nedarí sa vám urobiť normálny krok. Bolo to únavné a dlhé. Celé zle. Pri bilancovaní by ste mali zvážiť negatíva aj pozitíva a mne sa tie pozitíva tento rok hľadali akosi ťažko. No snažila som sa a tu je výsledok: jarný lockdown určite nikoho nepotešil. No aj napriek svornému „houmofisovaniu“ sme sa doma nedohrýzli. Skôr naopak, pohoda. Takže super. To, že boli zatvorené telocvične, fitká sa prejavilo kilečkami navyše u niektorých.

A čo spôsobila a stále spôsobuje pandémia už nechcem rozoberať.

Zmena je vraj život, a tak som sa naučila dať jej šancu. Pretože by aj tak prišla, takže lepšie je, keď už zaklope na dvere, privítať ju priateľským pozdravom. Americká spisovateľka Maya Angelou vyslovila nadčasovú myšlienku, ktorá zrejme prežije veky. Povedala: „Ak sa ti niečo nepáči, zmeň to. Ak to nemôžeš zmeniť, zmeň svoj postoj.“ Pravda! Isto poznáte známu frázu, že moment, v ktorom sa niečo končí, je zároveň chvíľou, v ktorej sa niečo nové začína.

Už dnes sa teda teším, čo prinesie rok 2021. Želám preto do nasledujúceho roka 2021 všetkým priaznivcom našej stránky, kolegom a študentom, aby:

Ste mali zdravie pevné ako skala.

Plný rok šťastia, nech bytiu je sláva.

Srdcia láskou zaplnené, oči šťastím rozžiarené.

Domov vaším teplým prístavom nech je, v ktorom sa každý člen rodiny vždy rád zohreje.

Nech prítomná je v roku 2021 aj krása, i keď jasné je, že len krása nie je spása.

Naopak, vaša práca nech vás denne teší, tak, aby tú radosť videli aj deti.

Čas nech spomalí sa v radostných chvíľach, a veľkosť rodinného šťastia meriate v míľach.

365 dní príjemných majte, vo viere pozitívnych zmien ostávajte.

Inka Balážová

(Ilustračné foto: https://www.silvester.rocks/silvester-2021/neujahr-2021-corona-maske-k.jpg)

Pozrite si videá, ktoré vznikli v seriáli Opýtaj sa hviezdy s cieľom podporiť aktivity zamerané na predchádzanie užívaniu návykových látok a informovať o rizikách s tým spojených v cieľovej skupine žiakov I., II. stupňa základných škôl a študentov stredných škôl. Cieľom videí je zároveň aj pôsobiť na vytváranie aktívneho protidrogového postoja.

Nézzétek meg a Kérdezd a celebet című sorozat részeként készült videókat, melyeknek célja, hogy támogassák a függőséget okozó szerek használatának megakadályozását célzó tevékenységeket, és tájékoztassák az ezzel járó kockázatokat az alapiskolás tanulók és középiskolás diákok körében. A videók célja az aktív drogellenes hozzáállás kialakítása is.

Zavri oči a predstav si žiariace detské očká, okná vyzdobené farebnými nálepkami, za ktorými sa blyští rozsvietený stromček, perníčky a vôňu škorice či pomarančovej kôry, ale predovšetkým kľud, pokoj a harmóniu.

Čas, ktorý topí ľady v ľudských srdciach, prináša radosť a lásku do každého domu.

Pozerám sa na prestretý stôl, kde sa na mňa po mojej pravici s úškrnom prizerá sestra a kde sa oproti mňa snaží brat zapojiť do konverzácie. Mama, ktorá jednou rukou obracia rezne a druhou naberá šalát. Otec spolu s muzikantmi v bruchu spievajú vianočnú pesničku a my, hypnotizujúcimi očami, jediacimi aj porciu rodičov, aby sme sa spoločne mohli rozbehnúť k vianočnému stromčeku, pre darčeky. Áno, sme stále deti. Deti, ktoré si ale čoraz viac uvedomujú podstatu Vianoc. No darčeky sú darčeky.

Touto cestou mi dovoľte popriať pánovi riaditeľovi a pánovi zástupcovi, milým profesorkám a profesorom, pani sekretárke, hospodárke a ekonómke, trpezlivému pánovi školníkovi, verným upratovačkám a nám študentom krásne Vianoce plné radosti, pohody, zdravia, lásky a šťastný nový rok, ktorý čaká na všetky Vaše ale aj naše nové predsavzatia a výzvy!

Martina Muránska, IV. A

(Ilustračné foto: https://www.literama.sk/data/POST/photos/8ef/vesele-vianoce-a-stastny-novy-rok-2020-387.jpg)

o tom ako odhodlanie pomôcť v núdzi prinieslo svetlo a nádej do života všetkých ľudí dobrej viery

Dvetisíc rokov starý príbeh spája každoročne milióny ľudí. Je o láske, odvahe, spolupatričnosti, nádeji, sile, slabosti... je o nás ľuďoch. Vianoce sú vždy také, aké si ich vytvoríme. Nezmenili na tom nič ani hrôzy vojen, chorôb a katastrof a ani svetová pandémia.

Dovoľujeme si touto cestou poďakovať Banskobystrickému samosprávnemu kraju, odboru školstva BBSK a Rozvojovej agentúre BBSK v mene všetkých učiteliek a učiteľov, ktorí bojujú za budúcnosť každého dieťaťa a mladého človeka v neľahkých podmienkach dištančného vzdelávania, za pomoc a podporu. Pre nás je každý žiak a žiačka dar a nádej, že raz vytvorí krajší a lepší svet a snažíme sa preto urobiť všetko, aj v časoch pre školstvo najnáročnejších. Asi je v tom aj kus sebeckosti, veď niet krajšieho pocitu. Ďakujeme všetkým, ktorí nám pomáhajú – rodičom, verejnosti, firmám, spoločnostiam, dobrovoľníkom, ...

Vďaka iniciatíve Banskobystrického samosprávneho kraja dostalo dvadsaťjeden študentov a študentiek Strednej priemyselnej školy stavebnej Oskára Winklera v Lučenci technické vybavenie pre potreby online vzdelávania počas koronakrízy.

V mene vedenia školy, všetkých pedagógov a študentov napísal svoje poďakovanie Matej Berky, študent tretieho ročníka.

„Asi by som začal tým, že keď som si vyberal školu, bol som oboznámený s tým, že budem potrebovať k štúdiu vyspelé technológie dnešnej doby, ako je mobil, internet a to najdôležitejšie - počítač alebo notebook. Žiaľ, v mojej rodine a vzhľadom na naše financie som mal doteraz k dispozícii len mobil. To mi stačilo, až kým sme neprešli na projektovanie na počítačoch. Keď sme ešte chodili do školy, to bolo fajn, mohol som pracovať na školských počítačoch a odovzdávať tak výkresy alebo projekty. Ale teraz, keď sme v situácii, v akej sme, to mám veľmi ťažké. Musel som si zaobstarať aspoň internet do mobilu a platím si ho z prospechového štipendia, ktoré mi chodí každý mesiac. Počítač si, žiaľ, neviem dovoliť vôbec, preto mi veľmi pomôže akákoľvek podpora, za ktorú som veľmi vďačný. Určite je rada aj moja mama, ktorá sa snaží, aby som mal lepšie podmienky pre štúdium a robí všetko, čo je v jej silách.

Máme dištančné obdobie, a preto neviem projektovať na počítači v škole, ale musím chodiť k môjmu najlepšiemu kamarátovi a z jeho počítača posielať domáce úlohy, projekty učiteľom. Týmto by som chcel poďakovať aj jemu a jeho rodine za to, že mi podali pomocnú ruku v ťažkej situácií a umožnili mi chodiť k nim na počítač a robiť si úlohy. Poďakovať chcem aj mojej triednej profesorke, mojej škole a všetkým v našom kraji za ochotu, že mali snahu mi pomôcť. Za túto ochotu verím, že stále sú ešte na svete dobrí ľudia. Som nesmierne rád, že som dostal takúto možnosť ďalej pokračovať v štúdiu.“

Vážený pán Lunter, osobitne ďakujeme Vám za pomoc stredoškolákom v našom kraji, za podporu našej práce, za priam vianočný príbeh o spolupatričnosti, nádeji a sile v nás. Potešil oveľa viac ľudí ako si predsavzal, pretože vďaka nemu sme si uvedomili, že žiť v kraji, kde ľudí spojí v ťažkých časoch skutočný príbeh Vianoc o darovaní a pomoci, znamená žiť na tom najlepšom mieste – doma.

Olívia Sojková v mene kolektívu Strednej priemyselnej školy stavebnej Oskara Winklera - Winkler Oszkár Építőipari Szakközépiskola, Lučenec

Predsa na stavebnú priemyslovku v Lučenci!

Természetesen a losonci építőipari suliban!

V každodennom „online zhone” študenti II.B vyspovedali svojich vyučujúcich a opýtali sa ich možno aj za Vás.

Csaba Bóna je nielen učiteľom Strednej priemyselnej školi stavebnej Oskara Winklera v Lučenci, ale aj zástupcom riaditeľa.

Máte nejaký nezabudnuteľný zážitok?

-Takých je viac. Jeden z nich je dovolenka práve s mojou polovičkou.

Prečo ste sa stali učiteľom?

-Na základnej škole som mal charizmatickú učiteľku fyziky. Bola prísna, ale spravodlivá. Už v siedmom ročníku som vedel, že sa stanem učiteľom.

Čo je vec, ktorú máte rádi, no väčšina ostatných ľudí ju neznáša?

-Deskriptívna geometria.

Keď si chcete urobiť radosť, aké tri veci urobíte ako prvé?

-Obdarujem blízkych, pôjdem na prechádzku so psom, zjem palacinky, pustím obľúbenú hudbu. Viem, že to už boli štyri veci.

Otázky kládol Gergő Vincze.

Jakuba Škantára vyspovedal Marián Kupček.

Čo Vás viedlo k tomu stáť sa učiteľom? Bol to vlastný zámer, alebo zámer rodičov?

-Osud ma k tomu priviedol, ale sčasti aj rodičia.

Prečo ste si vybrali práve telesnú výchovu?

-Chcel som študovať niečo spojené s pohybom a preto som išiel na UMB v Banskej Bystrici na Fakultu telesnej výchovy a športu.

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, čo iné by ste robili?

-Rozmýšľal som a zaujímajú ma moderné technológie, tak niečo v tej oblasti.

Prečo sa venujete práve hokeju? Čo Vás na ňom fascinuje?

-Hokej práve preto, lebo som sa naučil korčulovať za päť minút a veľmi ma to bavilo, aspoň rodičia tak hovoria. Keď mi to ide a keď ma niečo baví, tak som pri tom ostal. Hlavne je to rýchly kontaktný šport. A ak je super kolektív, je to ako taká malá rodina.

Mali ste v živote nejaké vážne zranenie?

-Vážne zranenia ma obchádzali, ale malých som mal veľa. Zlomené ruky, prsty, kožné stehy kade-tade po tvári, rôzne odreniny a podliatiny, ale nič hrozné.

Mária Tereza Marková sa pýtala Olívie Sojkovej.

Čo Vás viedlo k tomu byť učiteľkou?

-Myslím si, že to máme v rodine. Na spoločných oslavách by sme mohli viesť pedagogickú radu - každý predmet by sme odučili. Vždy ma lákala práca s mladými ľuďmi, je veľmi inšpiratívna, všeličo sa naučím a nikdy s Vami nie je nuda.

Čo by ste robili iné?

-Dlhé roky sa venujem aj prekladu a tlmočeniu, tvorbe textov a aktívne v týchto "povolaniach" pracujem. Vedela by som si však predstaviť aj všeličo iné - rada by som cestovala alebo tvorila odevy.

Máte domáce zviera?

-Bohužiaľ nemám, ak nepočítam mačičky z celej dediny, kde mám chalupu. Nikdy tam nejdem bez poriadneho "mačacieho" proviantu.

Aké je vaše vysnívané miesto, kde by ste sa chceli íst raz pozrieť?

-Moje vysnívané miesto je celý svet. Dúfam, že raz ho v zdraví precestujem.

Bálint Nagy si vybral pani profesorku Angelu Fajdovú.

Máte manžela a deti?

-Áno som vydatá, mám manžela. Mám jedného syna.

Máte radi svoju prácu a vedeli ste už ako dieťa, čím chcete byť?

-Ako dieťa som mala rôzne predstavy o tom, čím chcem byť. Menilo sa to podľa môjho veku a podľa toho, čo ma práve očarilo - film, hudba, cestovanie a pod. Kreslenie, umenie, architektúra ma vždy bavili, preto som sa nakoniec rozhodla študovať stavbárinu. Stavbárske remeslo teraz praktizujem formou učenia na našej škole. Svoju prácu mám rada, aj keď nie je ľahká. Najviac ma tešia Vaše úspechy, aj tie malé „stavbárske“.

Čo robíte najradšej vo voľnom čase?

-Vo voľnom čase rada chodím do prírody, cestujem, čítam dobré knihy.

Ako sa Vám učí cez internet?

-Učenie cez internet má svoje dobré aj slabé stránky. Chýba mi osobný kontakt s Vami, žiakmi, častejšia debata. Na druhej strane máme väčšiu pohodu domova.

Pavol Fodor odpovedal Laure Tomišovej.

Čo vás priviedlo ku geodézii

-Náhoda. V detstve som síce strašne veľa "cestoval prstom v mapách", atlasy môjho staršieho brata som poznal od A po Z roky predtým, ako som mal sám v škole zemepis; kreslieval som "mapy" svojho okolia, cesty do bunkrov, ktoré sme si stavali, ... ale netušil som, že takáto škola existuje. V tom čase sa stredné školy nechodili prezentovať ôsmakom (v tom čase deviataci neboli) a stavebná v Lučenci bola škola, kam sa hlavne na geodéziu bolo ťažké dostať. Bola jediná pre stredné Slovensko a boli presne stanovené čísla, koľko chlapcov a koľko dievčat z ktorého okresu môže škola zobrať. Ale ja som ani netušil, že taká škola existuje (teda taký odbor). Moja budúcnosť bola smerovaná úplne iným smerom. Až náhodou v polovici ôsmeho ročníka som stretol o rok staršieho chalana, ktorý medzi rečou spomenul, že chodí na školu, kde sa kreslia mapy. Bolo rozhodnuté ako sa zmení adresa prihlášky …

Baví vás práca učiteľa?

-Pred pár rokmi by som povedal neochvejné áno. Dnes je to skôr áno aj nie. Rozmenené na drobné - áno, ak je koho učiť - rozumejme, ak učím ľudí, ktorých to zaujíma, alebo ktorí si aspoň uvedomujú, že aj keď možno nebudú toto povolanie vykonávať v dospelosti, to ako sa na sebe naučia pracovať, bude v budúcnosti determinovať ich postoj k práci, k pracovným úlohám, k riešeniu problémov ... a možno to zmení aj postoj k sebe samému. Neraz sme tu boli svedkami, že žiaci, ktorí si možno až tak neverili na začiatku štúdia (niekedy im dokonca neverili vlastní rodičia), sa vedeli namotivovať na nejaký náročný odborný projekt, na prípravu až účasť na odborných súťažiach, ... a zistenie, že sa dokážu v rámci Slovenska, alebo aj zahraničia úspešne "merať" s rovesníkmi im podstatne zdvihlo sebavedomie. Podstata bola práca na sebe. Alebo inak, veci, ktoré sú zadarmo, ktoré získate ľahko, ... väčšinou za nič nestoja. Preto rád učím ľudí, ktorí sa ráno vedia pozrieť do zrkadla a povedať si "možno to, čo som urobil, nie je to najlepšie na svete, ale je to najlepšie ako to dokážem".

Hráte na nejaký hudobný nástroj?

-Keby som sa chcel vyťahovať, poviem áno - ale ráno by som sa nemohol pozrieť do zrkadla :D Resp. dostal by som sa do silnej zrážky s realitou. Pravda je taká, že síce píšem texty pre kapelu, skladám k textom aj základný hudobný motív (melódiu), ale gitarista som silne podpriemerný. Nejaké základy "samoučného" charakteru zvládnem aj na iných nástrojoch, v živote by som si ale netrúfol povedať, že na nich viem hrať. Nemám žiadne hudobné vzdelanie (ani ZUŠku), takže som taký aktívny hudobný "analfabet". Ale to mi nevadí :)

Máte nejaké koníčky?

-Fúha, toho je veľa. Neviem, či to toto interview zvládne "požuť". V súčasnosti okrem rodiny (malý synček je všetkým, a niet koníčka, ktorý by som mu neprispôsobil), je to hlavne tvorba videa, sem tam fotenie. Drobca sa snažím vodiť čo najviac do prírody. Možno sa neskôr spoločne dostaneme k mojej teraz trochu potlačenej vášni, ktorou je vysokohorská turistika. Vďaka tejto aktivite som precestoval kus sveta a poznal som veľa zaujímavých ľudí. No a okrem iného, mi to otvorilo oči a na mnoho vecí, situácií sa dívam inak. Ďalej by som mohol hovoriť o čítaní, v ostatnom čase práca s drevom, chodenie na huby (aj keď ich takmer nejem) a ešte z mnohých jedna vec ma baví - NFL. Kopu rokov som bol presvedčený, že americký futbal je totálna kravina. Hrával som futbal, hokej, nohejbal ... a nad americkým futbalom som len krútil hlavou. Pred asi piatimi rokmi som sa nedopatrením dostal k tomuto športu a dnes je mojim favoritom. Je to mimoriadne atletický šport, s kopou taktických variant... dobre mu porozumieť mi trvalo viac ako tri roky a expert dodnes nie som.

-Keby ste mohli, chceli by ste zmeniť niečo vo svojom živote a ak áno, čo by to bolo?

-Či by som niečo menil ... neviem, asi nie. Každé jedno rozhodnutie ma formovalo, a preto som dnes taký, aký som. Nie, nedá sa povedať že by som bol so sebou spokojný, ale vždy som konal tak, ako som v tej chvíli považoval za vhodné. Po bitke je ľahko byť generálom a ja o takú hodnosť nestojím. Snažím sa poučiť z minulosti, ale meniť ju spätne? To nie. Nechcem meniť ani iných ľudí. Je mi zle z tých, ktorí si myslia, že majú jedinú pravdu. Že majú patent na rozum. Snažím sa aj žiakom, pokiaľ debata odbočí od odborných faktov, upozorniť, že to čo im hovorím, je len to čo si myslím - nikde nie je napísané, že mám pravdu.

Zuzana Lukáčová odpovedala Dominikovi Oračkovi

Čo Vás priviedlo k tomuto zamestnaniu?

-V detstve som sa rada hrala na učiteľku a aj môj otec bol učiteľ. Bavilo ma opravovať písomky, ktoré dával.

Na akej strednej škole ste študovali?

-Študovala som na gymnáziu v Lučenci.

Aký predmet ste mali najradšej?

-Najradšej som mala angličtinu, dejepis.

Ako Vám vyhovuje dištančné vyučovanie?

-Toto dištančné vzdelávanie chápem ako nutné zlo a uprednostňujem osobný kontakt so študentami

Ak by ste mali meniť profesiu, aká by to bola?

-Bytová dizajnérka, ale rada by som pracovala aj v cestovnej kancelárii.

Ďakujeme za rozhovory!

Najnovšia verzia Čestného vyhlásenia o bezinfekčnosti z dielne Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky:

A Szlovák Köztársaság Oktatási Minisztériuma által kiadott Becsületbeli nyilatkozat legújabb verziója itt tekinthető meg:

Cestne vyhlasenia o bezinfekcnosti

Prihlásili sme sa do programu Junior festival EKOTOPFILM – ENVIROFILM 2020, a tak sme si pozreli ekologický film, prváci, druháci a tretiaci. Dozvedeli sme sa z neho pár zaujímavých vecí, ktoré sú nie len zaujímavé, ale pre nás celkovo ako ľudstvo veľmi dôležité. Tak sa s Vami o niektoré podelím. Myslím, že o mnohých z nich ste už počuli.

Máte radi včely? Možno si poviete, že je to len otravný hmyz alebo že sa ich bojíte. V skutočnosti nám však veľmi pomáhajú. Vyrábajú med pre seba, ale dovolia nám, aby sme si z neho zobrali, pretože ho majú nadbytok. Napríklad potrebujú 100 kg, ale v úli si uložia 300 kg. Takže 2/3 si môžeme zobrať. Vďaka včelám máme lepšie opelené farmy. 1/3 našich potravín je závislá na včeľom opeľovaní a 73% svetového opeľovania vykonávajú práve včely. Vedeli ste o tom ,že jedna čajová lyžička medu je vlastne celoživotná snaha 12 včiel? Ja som bola dosť prekvapená a môžeme povedať ,že včely sú naši priatelia.

Poďme ďalej. Ako iste vieme, plasty ničia našu planétu. Preto by bolo lepšie, keby sme prestali používať igelitové tašky. Veľa odpadu sa nedá recyklovať, dostávajú sa do riek, morí a oceánov a nedajú sa kompostovať. Niektoré plastové hračky sa nerozložia ani za 1000 rokov.

Ďalšia vec je, že keď máme možnosť, využime ju a prepravujme sa pešo alebo bicyklom. Pomáha to nášmu ovzdušiu. Naša zem sa otepľuje a hladina oceánov sa zvyšuje. Fungujeme ako skleník so zavretými oknami. Skúsme to zmeniť. Môžeme to robiť rôznymi spôsobmi. Separujme odpadky, jedzme ovocie a zeleninu vypestovanú v našich záhradách, ak sa dá. Nekupujme veci, ktoré nepotrebujeme, aby nevznikal zbytočný odpad.

To je len niekoľko krokov, ktorými sa dá zlepšiť situácia na našej zemi. Neváhajme a pusťme sa do toho už dnes!

Daniela Balogová, III. A

Odpovedí je veľa a rôznych. Dokázali sme sa zomknúť a brániť sa. Možno by bolo fajn, keby sme sa dokázali zomknúť aj v prípade, keď zdanlivo nejde o naše životy, ale „len“ o naše životné prostredie.

Ani v tomto čase nám problémy spolužitia človeka s prírodou nesmú byť ľahostajné, lebo príklady varujú – a nie je to len koronakríza.

Olívia Sojková

ČERNOBYĽ

Predtým ako sa vydáte na cestu do "mŕtvej zóny", by ste si mali zistiť aspoň nejaké informácie.

Ako určite viete vybuchol tu reaktor atómovej elektrárne, čiže všade je istá radiáca, ktorú meriame dozimetrom. Čím menšia veľkosť sily radiácie, tým menej tam zasiahol výbuch. V čase explózie bola okolo reaktoru nameraná hodnota okolo 3000 röntgenov. V tejto chvíli je už zakrytý fóliou. To však neznamená, že vonku už nie je radiáca, je všade, na zemi, hruškách, stromoch... v asfalte nie, čiže by som Vám odporučil pohybovať sa po asfalte. No báť sa netreba, je väčšia šanca, že vás zrazí auto, ako že zomriete z ožiarenia.

Krajina naokolo je ako po apokalypse, všade môžete vidieť rôzne zničené farmy, dediny. Najesť sa čerstvého jedla a natankovať sa dá iba na jednom mieste. Čím hlbšie do krajiny pôjdete, tým menej ľudí stretnete. Okolie a výzor krajiny budú vždy rovnaké. Jedna z najobľúbenejších atrakcií je "mesto duchov", ktoré sa nachádza 4 km od reaktora. Žilo v ňom 50 000 ľudí a bolo založené v roku 1970. Ako si už môžete domyslieť, dnes je tam úplne ticho, žiadne pravidlá, žiadni hasiči či policajti iba strážnici pri vstupe . Keď sa prechádzate po uliciach, vyzerá to tam ako na normálnom sídlisku, len nikto nie je vonku. Ale napríklad na balkónoch môžete vidieť vyvešané prádlo, dolu obchody s potravinami, oblečením a pod. Je tu taktiež veľa nebezpečných miest, a môžete tu nájsť aj "pekné" miesta - opustené, v tej dobe nové, motorky, tatrovky, vojenské vozidlá, lode, dokonca aj helikoptéry.

Adrián Bornay, II. B

Tento školský rok spolu s minulým sa nesú v znamení celosvetovej pandémie, ktorá narušila zaužívaný chod udalostí na našej škole. Niektoré významnejšie čakali na svoju sviatočnú predvianočnú chvíľu, medzi nimi aj tradičná anketa Občianskeho združenia Scholaris o najlepších študentov SPŠ stavebnej v Lučenci. Tohtoročná trojica víťazov si svoje prvenstvo vybojovala vynikajúcimi študijnými výsledkami, vynikajúcimi športovými výkonmi a zásluhami o reprezentáciu školy vo vedomostných súťažiach.

TOP študenti v školskom roku 2019/2020 sú:

Barbara Mileiová, III. S, za vynikajúci prospech s priemerom 1,00

Krisztián Deme, II. A, za 1. miesto v medzinárodnej súťaži BENCHPRESS RAW v kategórii T2 s výkonom 130 kg

Alexander Jacso, IV. A, za reprezentáciu školy v Stredoškolskej odbornej činnosti

Všetkým trom srdečne blahoželáme!

Víťazi sa môžu tešiť aj na ceny, ktoré každý rok venuje Občianske združenie Scholaris zo svojho rozpočtu. Keďže je čas koncoročného bilancovania opýtali sme sa pána zástupcu Mgr. Bónu ako hodnotí doterajšiu prácu združenia:

„Scholaris bol založený v roku 2007, aby podporoval hlavne finančne aktivity školy, ktoré nemôžu byť financované zo štátneho rozpočtu. Za trinásť rokov sa tak podarilo zorganizovať Konferenciu mladých stavbárov, Medzinárodný geodetický päťboj a vďaka podpore občianskeho združenia sa dostali naši žiaci do Klagenfurtu, Benátok, Viedne, Prahy. Dokázali sme zabezpečiť pomôcky, didaktickú techniku, ktorú dennodenne používame a ani si neuvedomujeme, že bez Scholarisu by sme ich nemali na škole.“

Ako hodnotíte každoročnú anketu o najlepších žiakov školy?

„Je to motivácia pre žiakov, aby dosiahli lepšie študijné výsledky alebo sa cez výsledky zo súťaží, či už vedomostných alebo športových, dostali do "siene slávy", teda aby aj ich fotka bola vo vitríne, v ktorej sú najlepší žiaci za posledné štyri školské roky.“

Odmeneným ešte raz blahoželáme a Občianskemu združeniu Scholaris ďakujeme za doterajšiu prácu a prajeme mnoho zdaru do ďalších rokov.

Az idei tanév hasonlóan az előző tanév végéhez a világjárvány jegyében kezdődött, mely teljesen átírta iskolánk életét is. Több eseményt végleg törölni kellett, mások időpontja „csak“ eltolódott. Ezek közé tartozik a Scholaris polgári társulás által minden tanévben meghirdetett versenyt sem sikerült az előző tanév végén kiértékelni az ünnepélyes tanévzárón nagyközönség előtt. Tovább viszont nem várhatunk a legjobbak névsorának kihirdetésével, így most ezt az internet közönsége előtt tesszük meg. Az idei nyertesek kiváló tanulmányi eredménnyel, kiváló sportteljesítménnyel és a tanulmányi versenyeken elért eredménnyel érdemelték ki elsőségüket saját kategóriájukban.

És akkor jöjjön a 2019-20-as tanév legsikeresebb diákjainak névsora:

Mileiová Barbara, III. S, kiváló tanulmányi eredményt ért el, hiszen mindkét félév tanulmányi átlaga 1,00

Deme Krisztián, II. A, aki 1. helyezést ért az erőemelők nemzetközi versenyén a BENCHPRESS RAW T2-es kategóriában,

Jacso Alexander, IV. A, aki a Középiskolások Szaktevékenysége elnevezésű versenyen képviselte iskolánkat szép eredménnyel.

Mindhárom díjazottnak szívből gratulálunk!

A nyertesek pénzjutalomban részesülnek, melyet a Scholaris polgári társulás ajándékoz minden évben. Mivel közeleg az év vége, megkérdeztük Bóna Csabát, az iskola igazgatóhelyettesét, hogyan értékeli a polgári társulás eddigi munkáját:

„A Scholarist 2007-ben alapítottuk azzal a céllal, hogy támogassa az iskolát többek között anyagiakkal is azokban az esetekben, amikor erre az iskola költségvetéséből nincs lehetőség. Az elmúlt 13 év során a Scholaris anyagi támogatása nélkül nem sikerült volna megrendezni a Nemzetközi Építész Diákkonferenciát, a Nemzetközi Geodéta Ötpróbát, diákjaink nem jutottak volna el Klagenfurtba, Velencébe, Bécsbe, Prágába, hogy csak a legkiemelkedőbb tanulmányi kirándulásokat említsem. Olyan segédeszközöket kapott az iskola a polgári társulástól, melyeket mindennap használunk nem is tudatosítva, hogy a Scholaris nélkül ezek sem állnának rendelkezésünkre.“

Hogyan értékeli az „Év diákja“ versenyt?

„Ez a díj egy egészséges versenyszellemet szült, hiszen több diákok arra ösztökél, hogy jobbak legyenek, akár a tanulmányi eredményekre gondolok, akár a különböző versenyeken elért eredményekre. Sokakat nem csak a pénzjutalom hajtja, hanem hogy felkerüljön róluk is egy kép a „dicsőségfalra“, ahol az elmúlt négy tanév legjobbjaival dicsekszünk.“

Még egyszer gratulálunk a díjazottaknak, és köszönjük a Scholaris polgári társulás eddigi munkáját, és sok sikert kívánunk az elkövetkező években.

Olívia Sojková

Už to tak býva, že na sklonku roka máme tendenciu bilancovať, obzrieť sa za seba. Čím bližšie je k Vianociam, tým intenzívnejšie sa sama seba pýtam, ako budem na rok s dvadsiatkou na konci spomínať ja a zároveň na sebe pozorujem obrovskú chuť zavrieť za ním hrubé pancierové dvere a už sa naplno sústrediť na ten ďalší.

Práve v nádeji, že bude pre mňa jednotkou ten s dvadsať jednotkou. Posledné mesiace nás toho o sebe veľa naučili, proti našej vôli nám vzali kus slobody, voľnosti, spomalili nás, nepríjemne nám nastavili zrkadlo a klepli nám po prstoch aj za to, čo sme priamo (ne)spôsobili. O to viac mám ten rok Vianoce za odmenu. V prvom rade sú to sviatky spokojnosti, sviatky rodiny, blízkosti a návratu k tradíciám.

29. november je prvou adventnou nedeľou. A práve adventný veniec je symbolom, ktorý vymeriava čas do ich príchodu. Často prvou vianočnou dekoráciou, ktorú vytiahneme z pivnice. Dekoráciou, ktorá napriek svojej tradičnosti môže mať aj menej tradičnú podobu.

Veniec v tvare kruhu s vetvičkami ihličia so štyrmi sviečkami, ktoré symbolizujú jednotlivé adventné nedele, je zaužívaný už od stredoveku. Zároveň symbolizuje aj večný život.

Asi budeme tieto sviatky vnímať trochu intenzívnejšie. Chceme sa stretnúť celá rodina, tešiť sa z ich blízkosti, možno viac ako kedy predtým. Vianočný čas je aj o spomienkach. Tie dobré a veselé dokážu pozdvihnúť náladu i zahriať pri srdci. Verím, že v každej rodine sa nájde zopár dobrých vianočných príbehov. Užite si Vianoce doma, vyzdobte stromček, zapnite svetielka a vychutnajte si čarovnú atmosféru, ktorá sa opakuje len raz za rok.

Preto prijmite všetci čitatelia a priatelia našej školskej stránky, krásne sviatky prežité v pohode a v objatí tých, ktorých milujete, v zdraví, radosti a nefalšovanom pokoji.

Inka Balážová

Ajánljuk magunkat minden alapiskolás figyelmébe! Ebben a videóban bemutatjuk, mit tanulnak diákjaink 4 éven át.

Pozrite si video, v ktorom predstavujeme možnosti štúdia na našej škole: aj staviteľstvo, aj geodéziu.

Zapojíte sa aj Vy do diskusie?

Zmeny, ktoré sa dejú dnes, by pred pár rokmi nikto neočakával. Keby sme prednedávnom niekomu povedali, že v roku 2020 stratíme čiastočne slobodu a budeme musieť nosiť rúška, lebo nás bude ohrozovať vírus, tak by sa len pousmial a myslel by si, že si z neho uťahujeme.

Ľudia sa museli veľmi rýchlo adaptovať na nové pravidlá spoločnosti. Prvé prispôsobenie sa bolo to, že celá krajina začala nosiť rúško. Už ho nenosili len zdravotníci, ale celý svet. Už to nebolo také nepredstaviteľné a dnes už je to len zvyk a nutnosť, ak sa chceme chrániť. Stal sa z toho kus odevu, ktorý je našou nevyhnutnou súčasťou ako napríklad nohavice. Zmeny v tomto čase sa dejú z hodiny na hodinu a rýchle adaptovanie sa na ne je povinnosť každého z nás.

Ďalšia zmena je čiastočné obmedzenie slobody. Takúto zmenu si bude pamätať ľudstvo veľmi dlho, určite to zanechá na ľuďoch dlhodobé stopy. Budeme si viac vážiť našu slobodu, cestovanie a plnohodnotné dýchanie čerstvého vzduchu bez akejkoľvek masky na tvári.

Marína Gorobec, IV. A

Zmeny môžu byť pozitívne alebo negatívne, preto je potrebné vedieť ich rozoznať a spraviť vo svojom živote tú, ktorú naozaj chcete uskutočniť a viete, že sa oplatí. Novinky, ktoré denne pribúdajú, nie sú vždy tou správnou cestou. Ak ale ide o prospešné veci, je potrebné vedieť ako sa na ne adaptovať a vykonať ich kvôli sebe, či nášmu okoliu.

Myslím, že v tomto roku, sme si prešli veľkými zmenami, s ktorými mnohí ľudia nesúhlasia. Prešli sme na home office, tzv. prácu z domu, no niektorým ľuďom to nevyhovuje. Škola z domu? Áno, samozrejme, na niekoľko dní v mesiaci, či roku, hlavne ak má študent svoj vlastný priestor na prácu. Nie, ak sa musí niekoľko mesiacov učiť v jednej miestnosti s ďalším súrodencom, pretože v obývačke má home office otec.

Myslím, že na modernú dobu sa dokážeme adaptovať len novými pohľadmi na vec. Je len na nás, či sa prispôsobíme, ako sa prispôsobíme, či budeme zmeny prijímať alebo ich necháme za sebou a viac sa o ne nezaujímame.

Snažme sa prispôsobovať, vysporiadať sa so zmenami, čo najrýchlejšie, aj keď nie vždy je to možné. Len tak si dokážeme náš život uľahčiť.

Lenka Majerová, IV. A

Vysporiadanie sa so zmenami je pre každého jedného z nás individuálne. Je normálne, že niekto sa zmenám prispôsobí rýchlejšie a niekto zase pomalšie. Pre spoločnosť je lepšie, ak sa každý z nás bude týmto zmenám prispôsobovať dostatočne rýchlo.

Rada by som uviedla ako príklad aktuálnu situáciu, ktorá zmenila životy každého jedného z nás, zmena, ktorá prevrátila celý svet hore nohami, kríza, ktorá nám prerastá cez hlavu a robí si s nami, čo chce: „koronavírus“. Táto kauza prišla tak rýchlo, s ďalšími inými zmenami okolo nej, že my, prostí ľudia môžme len sledovať, plniť rozkazy najvyšších a pomáhať si, ako sa dá. Rúško, odstupy, dezinfekčné prostriedky, vyhradené hodiny pre dôchodcov, testovania, certifikáty, a mnoho ďalších, ktorých je každým jedným rokovaním viac a viac, sú zmeny obrovského rozsahu a naša takzvaná schopnosť adaptácie nestíha, ale žiaľ, musí.

Vieme my s týmto problémom niečo urobiť? Napadá mi len dodržiavanie týchto obmedzení a zmien, ale je vyčerpávajúce sledovať, ako to vo svete naozaj chodí. Ľudia sa zgrupujú a spoločne plánujú, zlou cestou, ako ostatným pomôcť pomocou protestov. Vyzúria sa, ukážu sa a spokojne, no bez výsledku, odchádzajú domov. Sme rozdelení do viacerých skupín a každá si zastáva svoj postoj k veci. Myslím, že takýmto ľuďom je zbytočné dohovárať, je na každom jednom ako si so zmenami poradí, ako sa adaptuje.

Martina Muránska, IV. A

Skoro pred rokom sme sa v správach zo zahraničia dozvedeli o záhadnom nebezpečnom víruse, ktorý sa šíri závratne rýchlym tempom. Pokiaľ vírus neprekročil hranice Číny, boli to pre nás „len“ správy o novom víruse. Akonáhle sa nakazili ľudia na každom kontinente, a v správach sme sa dopočuli, koľko ľudí podľahlo tejto nákaze, až vtedy nám bolo jasné, že sa to môže týkať aj nás. Na začiatku to bolo veľmi ťažké prispôsobiť sa novým podmienkam napr. v nosení rúšok, neskôr zákazu vychádzania, pre študentov a učiteľov prechod na dištančné štúdium, ktoré predtým nikdy nebolo zaužívané. Ľudia z každej vekovej kategórie, z každej spoločenskej vrstvy boli zrazu prinútení používať internet, sociálne siete a telefón na komunikáciu medzi sebou, aby sa vyhli skutočnému kontaktu. Nariadenia v niektorých ľuďoch vyvolávajú vzdor a nabádajú aj ostatných, aby sa postavili na odpor. Používajú na to rôzne metódy, v súčasnosti hlavne plochy sociálnych sietí, ale kto rozmýšľa zdravo, ten im na ich praktiky nenaletí. Pred rokom by nikto nepredpokladal, že celý rok 2020 budeme prežívať v znamení strachu a obmedzovaní. Objavením sa tohto vírusu na planéte Zem sa zmenil život miliónom ľudí a už nikdy nebude nič také, ako bolo predtým. Verím, že sa nám spoločnými silami podarí prekonať pandémiu a vírus navždy zdolať.

Miriam Nagyová, IV. A

Žijeme zvláštne časy. Smútok, strach a obavy nie sú len odrazom jesenného spleenu. Vynárajú sa ako zločinci spoza rohu a chcú nám ukradnúť posledné drobné, ktoré sme si schovali na štipku optimizmu do budúcich dní.

Plánujeme, rušíme, dúfame, obávame sa...veríme však, že napokon zvíťazíme a...

Zatiaľ netuším úplne presne, čo v živote budem robiť, kedy sa začne moje naozajstné „dospelé“ dobrodružstvo života a ani neriešim, kedy skončí. Žijem v prítomnosti a nad mojou budúcnosťou veľmi nerozmýšľam. Možno je to zlé, lebo sa vekovo blížim naozaj k stavu, keď budem odkázaný sám na seba a budem sa musieť sám o seba postarať.

Samozrejme, každý má nejaké priority do budúcnosti, ktorých by sa chcel držať, tak isto ich mám aj ja. Mojimi hlavnými prioritami sú dobré zamestnanie a schopnosť uživiť seba a svoju rodinu, nad týmto sa viac-menej zamýšľam najviac.

V prítomnosti sa snažím, aby som to v budúcnosti nemal ťažké, čiže sa snažím v rámci podmienok učiť sa – vzdelávať sa, aby som si v budúcnosti vedel zaobstarať nejaké zamestnanie a tým uživiť moju rodinu. V mojej budúcnosti si nechcem plánovať nejaké veľké veci, pretože žijeme v dobe, kde už zajtrajšok nemusí byť. Snažím sa žiť život prítomný, pretože všetko sa môže zmeniť a moje plány a sny môžu padnúť ako domček z karát.

Ale každý jeden z nás je iný, každý má inú knihu života. Niektorí robia možno chybu, že sú stratení v minulosti a niektorí veľmi zasnívaní do budúcnosti. Nehovorím, že to je zlé, no dnešok je dar a každý by si ho mal vážiť. Mali by sme dnes robiť všetko pre to, aby sme sa zajtra mali lepšie. Mojím smerom a zároveň cieľom je teraz úspešne dokončiť strednú školu a po ukončení si nájsť dobre platenú prácu. Chcel by som pracovať medzi ľuďmi, pretože mám rád spoločnosť.

A čo manželstvo a rodina? Neprikladám tomu nejakú veľkú váhu, keď to príde, tak to príde, pretože šťastie nie je dobré hľadať, šťastie príde, keď si to najviac zaslúžite.

Toto je moja predstava, nechám sa prekvapiť, čo mi prinesie budúcnosť. Zatiaľ žijem život naplno. Jednoducho idem ďalej a vážim si každú jednu maličkosť. Mali by sme sa predovšetkým učiť na vlastných chybách, aby sa v budúcnosti neopakovali a tým sa posúvať dopredu. Nemali by sme toľko prosiť o to, čo v budúcnosti chceme, ale myslieť na takú budúcnosť, akú nám život dopraje.

Matej Berky, III. S

Ako si predstavujem svoju budúcnosť? Túto otázku si kladiem veľmi dlho. Už ako malá som rozmýšľala čím by som chcela byť v budúcnosti, veď kto to tak nemal? Každé malé dievčatko sníva o tom byť princeznou či baletkou, chlapci by sa zase chceli stať slávnymi futbalistami alebo hasičmi a inak to nebolo ani u mňa.

Ako som rástla moja predstava o budúcnosti sa zmenila doslova tisíckrát od policajtky cez kuchárku, kaderníčku po učiteľku v škôlke či dokonca zverolekárku. A napriek tomu stále neviem, čím chcem v budúcnosti byť. Pri zamyslení sa o budúcnosti som prišla na jednu dôležitú vec a to, že v budúcnosti nejde len o zamestnanie.

Chcem budúcnosť založenú na láske? Stretnúť muža svojich snov a prežiť s ním celý život plný lásky a úplne bez starostí? Áno, znie to krásne, ale takýto život bez starostí existuje len v knihách a filmoch. V skutočnom živote to nie je nikdy bez starostí, lebo v skutočnom živote si za lásku chlieb nekúpiš.

A čo tak budúcnosť s dobrou prácou, kde zarobím toľko peňazí, že si budem môcť dovoliť všetko? Krásnu vilu v dobrej lokalite, najnovšie technológie, dovolenka hocikedy a hocikde, kde sa mi bude chcieť, večerať v luxusných reštauráciách a veľa iných možností. Toto je snom mnohých ľudí, ale väčšina z nich zabúda, že ak venujú všetok čas kariére a zarábaniu peňazí, neostane im čas na rodinu a priateľov. Lebo načo by mi bolo veľa peňazí, keď by som si ich nemohla užiť s rodinou a priateľmi, ktorí ma majú úprimne radi.

Po dlhom uvažovaní som prišla na to, že chcem určite časť svojho budúceho života venovať kariére, ale tak isto rodine a priateľom. Myslím si, že balans týchto dvoch vecí mi v živote zabezpečí to, že budem šťastná. A práve to je to, čo by malo byť každého hlavnou prioritou v jeho budúcnosti.

Takže ak mi teraz niekto položí otázku, ako si predstavujem svoju budúcnosť, odpoviem, že chcem byť šťastná.

Sara Valachová, III. S

17. november – to je Sloboda!

Môcť študovať niečo, čo s láskou a vzrušením študujem doteraz, môcť sledovať filmy, počúvať hudbu, čítať knihy, čítať rôznorodé noviny, počúvať diskusie o čomkoľvek, vyberať si …

A vidieť okolo seba desiatky prejavov slobody a možnosť slobodne sa ohradzovať, keď vidíme prejavy neslobody, hrubosti, nečestnosti a zla všetkého druhu – to je dar. Dar slobody – často náročný, komplikovaný na rozpletanie názorov mnohých zapojených strán, komplikovaný, pretože treba všetkých brať do úvahy a zároveň dodržovať a udržiavať hranice slobody a neslobody.

Čo dal ľuďom 17. november 1989?

SLOBODU – slobodu v podnikaní, slobodu v poznávaní názorov a poznatkov z celého sveta, slobodu prejavu, slobodu tvoriť a sledovať tvorbu iných, slobodu v nasmerovaní svojho života …

A najmä zmysluplnosť posledných rokov, a od roku 1989 aj nádej a optimizmus do budúcnosti.

Myslím, že toto všetko a ešte viac nie je schopný poskytnúť iný politický režim ako ten demokratický.

Barbie Mileiová, IV. S

V noci zo 16. na 17. novembra došlo k rozsiahlemu zatýkaniu v radoch českých študentov. Samozrejme so súhlasom Hitlera. Deväť študentských funkcionárov bolo popravených v ruzyňských kasárňach. Ešte v ten istý deň sa v koncentračnom tábore Sachsenhausen-Oranienburg ocitlo 1200 študentov. Postupne sa vracali, ale nie každý mal to šťastie. Odhaduje sa, že zomrelo 20-35 študentov. Možno sa pýtate, prečo sa toto všetko stalo? Tak vám na to odpoviem.

Písal sa rok 1939, presne jeden rok od dvadsiateho výročia vzniku Československej republiky. Oslavovalo sa pochodom, na ktorom sa zúčastnilo asi 10 000 ľudí, dokonca sa prišiel pozrieť aj štátny tajomník K. H. Frank. Situácia sa zvrtla. Franka dav zbil a jeho osobného šoféra okradli. Pôvodne pokojná demonštrácia sa zmenila na masaker. Nacisti začali do pochodujúcich páliť ostrými nábojmi. Asi 400 ľudí bolo zatknutých a desiatky zranených. Streľba si vyžiadala aj dve obete. Priamo na pochode bol zastrelený pekársky pomocník Václav Sedláček a vážne zranený študent medicíny Ján Opletal, ktorý 11. novembra zomrel. Smútok a spravodlivý hnev vyústili 15. novembra do masovej demonštrácie. Najviac násilných stretov medzi demonštrantmi a políciou sa odohralo na Karlovom námestí. Podľa svedkov do davu smútiacich dokonca opakovane narážala sanitka. Všetky vysoké školy boli zatvorené na tri roky. Nacisti nerozlišovali medzi vinou jednotlivcov, išlo im o zastrašenie väčšiny. Pri príležitosti druhého výročia uzatvorenia českých vysokých škôl a odvlečenia študentov do koncentračného tábora sa v Londýne stretli delegácie študentov pod záštitou prezidenta Edvarda Beneša a exilovej československej vlády. V slávnostnom vyhlásení stanovili 17. november za Medzinárodný deň študentstva. V roku 1942 na zasadnutí Medzinárodného študentského zhromaždenia vo Washingtone bol 17. november potvrdený a opäť vyhlásený za Medzinárodný deň študentstva.

Podobne ako v roku 1939 aj v novembri 1989 zohrali najmä v Prahe a v Bratislave významnú úlohu študenti vysokých škôl. Vďaka nim v tomto roku 17. novembra začala nežná revolúcia. Študenti sa už predtým nelegálne stretávali v Prahe, ale aj v Bratislave a na pamätnom pochode príslušníci Verejnej bezpečnosti na Národnej triede v Prahe zbili študentov demonštrujúcich za základné ľudské práva. Tento rok priniesol národom v Československu, ako aj miliónom ďalších ľudí v strednej a východnej Európe slobodu, demokraciu, obnovenie ľudských práv a vieru.

17. novembra oslavujeme Medzinárodný deň študentstva.

Zuzana Števková, I. B

Príbeh z „doby kovidovej“

Bol pekný slnečný deň. Blížil sa čas západu slnka a vtom do mojej izby vtrhla moja mama: „Zase iba ležíš a nič nerobíš? Myslíš si, že si nejaký princ, či čo?!“ Neprestávala s krikom a ja som vybuchol, ozval som sa a do desiatich sekúnd od začiatku argumentovania priletela na moje ľavé líce facka.Tá facka bola taká silná, až som spravil krok dozadu. Nechápal som, čo to do nej vošlo. Vybehol som z izby a rýchlo utekal priamo na záhradu za mojím psíkom Kylie. Je to hravá sučka plemena dalmatínov. Cestou som v chodbe schmatol obojok spolu s vodítkom. Hneď ako ma Kylie zbadala, usmiala sa a začala bežať ku mne. Keď som bol pri nej, nasadil som jej obojok, pripol vodítko a rýchlo sme šli do blízkeho lesa.

V momente ako sme vkročili do lesa, mi ten pohľad vyrazil dych, až som sa musel zastaviť. Oranžovo-červený západ slnka presvitajúci cez koruny stromov a popritom jemne chladný vánok pofukujúci pomedzi moje vlasy a šuštiaci lístím. Akoby mi zrazu vietor pošepkal do ucha myšlienku – čo keby sme ušli? Nevedomky som to vyslovil nahlas a Kylie sa ku mne v tom momente otočila s kňučiacim hlasom a smutnými očami. Akoby mi rozumela. „Všimol by si podľa Teba niekto, že sme ušli?“. Pomaličkým krokom sa začala približovať až celkom ku mne a potom si ľahla na špičky topánok, akoby mi tým chcela niečo naznačiť. „Chceš mi povedať, aby sme zostali?“ V tichu akoby Kylie prikývla. Bolo mi jasné, že chce zostať, ale čo ja? Nevedel som. Kylie sa postavila a začala ma ťahať, aby sme pokračovali v prechádzke. Pustil som ju a s úsmevom od ucha k uchu a vyplazeným jazykom pobehovala pomedzi stromy akoby to boli kužeľky, ale ja som naďalej rozmýšľal. Rôzne myšlienky mi pobehovali hlavou a nedokázal som ich ignorovať.

Slnko medzitým zapadlo. Čas rýchlo prešiel, možno kvôli všetkým tým myšlienkam a otázkam, ktorých som mal celý čas plnú hlavu. Bola tma a ja som sa nestihol spamätať, kde vlastne som. Inštinkt mi hovoril, aby som išiel dokopca, ktorý bol priamo za mnou. Rýchlo som dal Kylie obojok a schmatol vodítko na krátko. Celý čas sme išli potichu rýchlym tempom, až pokiaľ sme nevyšli na pole na vrchu kopca. Na konci poľa som zbadal cestu, ktorou leteli autá i kamióny. Pozrel som na ľavú stranu poľa, kde som videl len vysoké listnaté a ihličnaté stromy, našťastie napravo som videl náš dom. Spolu s Kylie sme si vydýchli a vydali sa tým smerom. Hneď som zbadal všade rozsvietené svetlá a napadlo mi, že by sa o nás mohli rodičia báť, dupľom po tej hádke. Zrýchlili sme tempo a do piatich minút sme boli pred dverami, zhlboka sme sa nadýchli a vošli sme dnu. V sekunde som uvidel mamu. So slzami v očiach ma pevne objímala a stískala. Spýtala sa ma, kde sme boli tak dlho a že už volali na políciu a spolu so susedmi nás chceli ísť hľadať. Kylie som pustil na záhradu a rodičom som všetko vyrozprával a ospravedlnil sa.

Adrián Bornay, II. B

(Ilustračné foto: https://latszoter.hu/sites/default/files/11/01/nadasdynora110116_1.jpg)