Jedno ráno, keď som vstal, bol iný deň ako inokedy. To ráno som sa bál, bol som v strese viac ako kedykoľvek predtým. Ten deň ma totiž čakala školská súťaž v behu.
Bol tuším rok 2009 a ja som mal asi osem či deväť rokov. Bol som žiakom tretieho ročníka základnej školy v mojom rodnom meste Liptovský Mikuláš. Po výborných raňajkách sme sa vybrali autom do mesta. Bol som stále v strese. Mamina mi pomáhala vetou: „Neboj sa, zvládneš to“. S jej vierou som si veril viac a aj som veril, že to dám: „Však som súťaživý typ, ja ich predbehnem“.
Nastal čas, keď sa určité ročníky dostavili na štartovnú čiaru. Vtedy tuším začínali deviataci. Zaznel výstrel a všetci sa rozutekali, avšak predsa len niektorí boli takí „frajeri“ leniví, že ostali poslední a len kráčali, aby sa nepovedalo. Podotýkam, že podstatou bolo, že si cestou chrúmali čipsy. Veľmi sme sa na nich smiali, akí sú a nerozumel som, ako si to môžu dovoliť. Bolo tam veľmi veľa ľudí, celá škola, rodičia, učitelia a nejakí fotografi.
Keď sa rozhlásilo, že budú bežať ročníky tretí, štvrtý a tuším, že aj piaty spolu, dosť som sa naštval a nejako som si prestal veriť. Vtedy som súťažil s mojim najlepším kamarátom. „My to dáme, na nás nemajú“, povedali sme si a postavili sme sa na čiaru ku kraju cesty, pretože inde už nebolo ani miesto. Pamätám si, že nás bolo tak veľa, že by som ani náhodou neuhádol, koľko. Srdce mi bilo ako o život. Všetci na štarte kričali a povzbudzovali: „ Do toho, do toho!“ a v tom zaznel výstrel. Rozbehli sme sa. Ja a môj kamarát sme sa dostávali spolu s ostatnými mojimi spolužiakmi z druhej triedy do popredia. Stále som si kontroloval pravú a ľavú stranu, či ma niekto nepredbieha. Neveril som, že sme na toľkej pozícii z toľkých žiakov. Zrazu Janko prestal bežať a ja som sa zľakol, či sa mu niečo nestalo. „ Si v poriadku?“, kričím, „Áno som, bež, buď prvý!“. Nakoniec som ho poslúchol. Udialo sa to v pár sekundách. Ani som sa nenazdal a prešla jedna, druhá zákruta a ja som si znovu skontroloval pravú aj ľavú stranu. Ľudia, musím vám povedať, že som sa otočil a zistil som, že som to mohol do cieľa odkráčať. Skupinka žiakov bežala za mnou niekoľko metrov ďaleko. Priam boli na začiatku jednej ulice a ja na jej konci. Vtedy som mal veľkú kondičku. Hrával som hokej, chodil na plávanie a celkovo som športoval. Blížil som sa do cieľa a mňa zrazu začali dobiehať. “Filip, Filip, Filip!“ kričala moja trieda a ja som pochopil, že mám pridať. Pridal som a cez cieľovú pásku som dobehol ako prvý. Celý vyčerpaný som lapal po dychu. Spolu so spolužiakmi dobehla za mnou aj mamina. „Vidíš, vravela som, že to dokážeš“. Po chvíli prišlo na rad vyhodnocovanie a fotenie. Z každých skupín si výhercovia museli zastať na stupne víťazov. Nechcelo sa mi veriť, že ja budem stáť prvýkrát v strede na tom najvyššom stupni a stále som sa smial. „Gratulujem ti, ja som ti veril“, došiel za mnou Janko. Zrazu sa ozval z reproduktora hlas pána primátora: „A prvé miesto získava Filip Sajko, gratulujem“. Veľmi som sa hanbil a usmieval sa. Stále som tomu neveril. Keď som si zastal na stupeň víťazov, bol to úžasný pocit. Všetci si nás fotili a kričali. Bol som na seba hrdý. Na ďalší deň sme boli v novinách, kde sme mali spoločnú fotku.
Večer som prišiel domov a pozrel si ceny, ktoré som vyhral. Dostal som knižku a tričko olympiády, ktoré mám dodnes v skrini spolu s diplomom a vždy si rád zaspomínam na tie časy, keď som vyhral prvé miesto „v mojom Mikuláši“. S úsmevom na tvári si spokojný a celkom vyčerpaný líham do postele s vetou: „Dnes som mal rande so svojim mestom“.
Filip Sajko, IV. A