Prax na fiľakovskom cintoríne bola pre mňa veľkým skúsenostným prínosom, bonusom. Naučil som sa lepšie ovládať prístroj - geodetickú totálnu stanicu (slangovo totálku), robiť náčrt, ale hlavne rozmýšľať, ako postupovať tak, aby to bolo čo najlepšie a zároveň čo najrýchlejšie urobené. Cieľom našej práce bolo zamerať hrobové miesta, chodníky, dom smútku a všetky ostatné prvky, ktoré sa nachádzajú na cintoríne.
Prebiehalo to asi takto. Všetci sme sa ráno stretli na stanici v Lučenci a cestovali autobusom do Fiľakova. Zo zastávky na miesto merania sme sa presunuli pár minút pešo. Tu nás už čakalo technické vybavenie. Zobrali sme si pomôcky a šli na stanoviská ktoré sme mali vopred (v rámci prípravy) určené družicovým meraním tzv. GPS-kom.
Pracovali sme v troch skupinách. Delili sme sa na merača (obsluhoval prístroj), figuranta ("behal so zrkadlom", signalizoval merané body) a vedúci skupiny bol ten čo kreslil a zapisoval do náčrtu. Stále sme sa ale striedali, aby si každý vyskúšal všetky funkcie v skupine.
Išlo to celkom dobre, kým sme sa nedostali do časti, kde boli všade stromy. To znamenalo, že niektoré body sa nedalo zamerať a že si budeme musieť doplniť meračskú sieť. A to nebolo veľmi jednoduché. Museli sme rozmýšľať, už keď sme si ho zakladali, že kam ho dáme, aby sme z neho vedeli zamerať čo najviac bodov.
Niekedy sa stalo že sme spravili chybu, ale naučili sme sa ju nájsť a rýchlo sme ju opravili, aby sme mohli pokračovať. Neľutujem času, ktorý som strávil na tom fiľakovskom cintoríne. Ako som už povedal, naučil som sa toho veľa, takže pre mňa to bola dobrá skúsenosť.
A füleki temetőben végzett szakgyakorlat nagy élmény volt számomra, sok szakmai tapasztalatot szereztem. Megtanultam jobban kezelni a mérőműszert, geodéziai totálállomást, vázlatot készíteni, de ami a legfontosabb, hogy megtanultam a folyamatokat úgy megszervezni, hogy a munkavégzés hatékonyabb legyen. Munkánk célja az volt, hogy bemérjük a temetőben található sírhelyeket, járdákat, hullaházat és minden egyéb ott található elemet.
Minden reggel a losonci állomáson buszra szálltunk, és a füleki buszmegállótól az utat a temetőig gyalogosan tettük meg. Átvettük a műszereket, segédeszközöket, és a műholdas méréssel előre meghatározott pontokon megkezdtük a munkát.
Három csoportban dolgoztunk. Volt egy mérő köztünk, aki működtette a műszert, egy segítő, aki a "tükörrel futkosott", jelezte a mért pontokat, és egy csoportvezető, aki rajzolt és írt a vázlatba. De folyamatosan váltogattuk egymást, hogy a csoportban mindenki kipróbálhassa az összes munkafolyamatot.
Egész jól haladtunk, amíg el nem értünk arra a részre, ahol mindenhol fák voltak. Ez azt jelentette, hogy egyes pontokat nem lehetett megcélozni, és ki kell egészítenünk a mérőhálózatot. És ez nem volt könnyű feladat. Már a tervezéskor sokat kellett gondolkodni, hogy hova helyezzük a hálózatot, hogy minél több pontra rálássunk.
A munka során néha hibáztunk, de megtanultuk a hibát megtalálni, és gyorsan kijavítani azt, hogy továbbhaladhassunk. Nem bánom a füleki temetőben eltöltött időt, hiszen amint a bevezetőben is írtam, sokat tanultam, olyasmiket is, amire az iskolapadban nincs lehetőség.
Erik Bartko, III. B