Obrazy plné farieb, ktoré okrem prírody nedokáže namiešať nikto iný, predlžujúce sa večery na premýšľanie, stretávanie sa s priateľmi a vôňa pečených gaštanov. Dažďové kvapky stekajúce po oknách či rímsach, ktoré s tichým šumením padajú do kaluží. Celkom prirodzene, pokojne, lebo jeseň a zem v tomto čase tak trochu vypína, relaxuje a naberá sily.
Pridajme sa k nej, tiež tak trochu vypnime, pochmúrne myšlienky hoďme za hlavu a vyberme sa počas krátkych jesenných prázdnin niekam do prírody.
Taká túra po známych či ešte málo objavených chodníčkoch dokáže zázraky. Popri krásnej jeseni, nezabudnite ani na svojich zosnulých, pretože v novembri si pripomíname ich pamiatku.
Užite si ešte neskoré babie leto čo najpríjemnejšie.
Zasadli do lavíc, ktoré začali drať pred šesťdesiatimi rokmi. Odvtedy sa škola zmenila. Časy, keď o počítačoch a iných technický vymoženostiach nebolo ani chýru, ani slychu, sú dávno preč. No v ich spomienkach stále žijú. Profesori, ktorí nás navždy opustili, spolužiaci a škola, ktorá bola pre nich skvelým odrazovým mostíkom do ďalšieho života. Pribudli im šediny aj vrásky, ale iskra v očiach nepohasla. Najmä keď spomínajú na svoje študentské časy ožijú. Razom sa prenesú do chvíľ, keď Stredná priemyselná škola stavebná v Lučenci bola ich druhým domovom.
Šesťlístok bývalých študentov spomínanej školy sprevádzal v piatok 25. 9. na stretnutie po 60. rokoch dážď. Vonku bolo pochmúrne, no pre Katku Radolecovú, rodenú Sitkovú, Alexeja Ivanova, Jána Kováča, Daniela Maceka, Jána Mázora a Jána Makaja, nebol tento deň všedným. Spolužiaci, ktorí sa dnes už stretávajú každý rok, si opäť podali ruky a spomínaniu nebolo konca kraja. Radosti, starosti, humorné príbehy, so všetkým sa podelili. Všetci šiesti sú stavebníci a svorne tvrdia, že škola ich do budúcnosti vynikajúco vybavila.
bola vtedy moja parketa,“ spomína sympatická dôchodkyňa. Nikdy však nezabudne na slová učiteľa Pivovarčiho, ktorý jej povedal, že nemusí kresliť len portréty či krajinky.
vali riadiace posty. Diela, pri zrode ktorých stáli, majú na očiach aj dnes. Alexej Ivanov sa po škole stal vedúcim investičného oddelenia v Stavoindustrii. „Bol som spokojný. S prácou aj s platom. A veruže bolo čo robiť. Pamätám si, ako mi námestník povedal, že zo závodu môžem vyjsť len aute, aby som všetko stihol porobiť,“ s úsmevom podotkne Banskobystričan.
Aj Ján Kováč pricestoval na stretnutie do Lučenca z mesta pod Urpínom. Tiež sa po škole zamestnal v Stavoindustrii. Jeho chlapčenským snom bolo postaviť bytovku, v ktorej žijú mladé rodiny, pred ktorou sa prechádzajú mamičky s kočíkmi. Nikdy sa však nenaplnil. Ján mal pod palcom priemyselné stavby. Poľnohospodárske silá v Lučenci, Rimavskej Sobote, bývalý cukrovar, pivovar či hotel Lux v Banskej Bystrici. Na týchto aj ďalších významných stavbách zanechal svoj rukopis.
Dnes možno viac ako kedykoľvek predtým platí stará múdrosť: „Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom“.
Keďže aj študentom sa ťažko začína po prázdninách, rozhodli sme sa, že piatok 4. septembra , posledný pracovný deň, spríjemniť si športom. Naši športovci ani teraz nesklamali a s chuťou a elánom sa pustili do súťažných disciplín ako boli futbal, nohejbal, volejbal, basketbal, stolný tenis. Všetky disciplíny preverili kondíciu a fyzickú zdatnosť všetkých súťažiacich a už aj našich nových prvákov.
Nebáli sa zmerať si svoje sily aj naše dievčatá, ktoré si zahrali volejbal. A čo je vlastne šport? Je to forma fyzickej aktivity alebo zručnosti, ktorej účelom je snaha rekreovať sa: pre súťaženie, pre vlastné potešenie, pre dosiahnutie dokonalosti alebo pre akúkoľvek kombináciu týchto cieľov. Zároveň sa uvoľňuje aj psychické napätie. Keďže už naplno zarezávame, športový deň nám ostane v pamäti. Fotky z tohto dňa sú vo fotogalérii. /BA/
