Prečítajte si slohové práce dvoch žiakov, ktorí chystajúc na písomnú formu internej časti maturitnej skúšky napísali nasledovné myšlienky. Tu je prvá práca:
Je virtuálna realita naša budúcnosť?
Podľa môjho názoru, aby sme si lepšie vedeli predstaviť budúcnosť, musíme sa najprv pozrieť do minulosti. Nemusíme ísť tak ďaleko ako stredovek alebo skorý novovek. Stačí len pár rokov. Prenesme sa na chvíľu o dvadsať rokov dozadu, do času pred Vianocami. Všetky pobočky pôšt v mestách netrpezlivo očakávajú nával vianočnej pošty - vianočných listov, prianí, želaní, pohľadníc atď.
V tej dobe ľudia nemali mobily, aby si poslali SMS správy, alebo počítač s internetom na poslanie vianočného obrázku cez e-mail. Nie! Boli oveľa osobnejší, pretože list, prianie alebo pohľadnicu napísali vlastnou rukou. No pozrime sa, kde sme dnes. Na otázku či je virtuálna realita naša budúcnosť, mám podľa môjho názoru smutnú odpoveď. Áno. A ešte horšie - my už v takej prototypnej virtuálnej realite žijeme.
Čo napríklad dnešné deti? Kedysi ste na detskom ihrisku nevideli nič iné, než plno malých šarvancov a večer ste ich odtiaľ nevedeli dostať domov. To sa zmenilo. Už v dnešnej dobe - dobe počítačov a telefónov sa chodia deti čím ďalej, tým menej hrávať von. Radšej si zapnú počítač a hrajú sa tam.
Myslíte si, že v budúcnosti sa to zmení? Podľa mňa nie, keďže veda a technika napreduje míľovými krokmi. Podľa mňa bude čím ďalej, tým viac pozeraní do obrazoviek a obklopení sa technikou, že už ani nebudeme vnímať tú krásu a rozmanitosť prírody okolo nás. Samozrejme aj v budúcnosti sa iste nájdu výnimky, ktoré uprednostnia knihu pred monitorom. Ak však uvažujeme v globálnom meradle, ľudská rasa postupne začne žiť virtuálnu, nereálnu realitu. Budeme si myslieť, že je to skutočnosť, ale nebude. Naše city, nálady, emócie, všetko to pekné, čo nás robí tak jedinečným a čím sa odlišujeme od zvierat zanikne a nahradí to vsugerovaný pocit šťastia. Nebudeme šťastní, avšak budeme si to myslieť.
Preto, aj keď je virtuálna realita možno naša budúcnosť, nezabúdajme na to, kým sme. Na to, čo nás robí tak jedinečnými. Na to, čo nás robí ľuďmi.
Alžbeta Čajková, IV. A
Prečítajte si aj tú druhú:
Dovoľte, aby som aj ja nadviazal na tému: „Je virtuálna realita naša budúcnosť ?“ Na túto problematiku sa každý človek pozerá inak. Veď nie nadarmo sa hovorí: „Sto ľudí, sto chutí“, aj keď sa nájdu skupinky ľudí, ktoré zastavajú rovnaký postoj k danej problematike.
Myslím si, že človek alebo skupina ľudí, by sa mala na témy pozerať z rôznych uhlov. Ja som si stanovil zopár otázok, ktorým sa budem venovať. Ako prvú otázku som si zvolil vetu: „Sú veci, ktoré sa vyskytujú vo virtuálnej realite naša budúcnosť ?“ Všetci dobre vieme, že vo virtuálnej realite existujú veci, ktoré v skutočnosti neexistujú, ako napríklad pokrokové technológie, kolonizácie iných planét, sci-fi veci a rôzne iné objekty. Môj postoj k tejto otázke je pozitívny z dôvodu, že veci, ktoré existujú vo virtuálnej realite a neexistujú v skutočnosti, v realite dnes, môžu existovať v našej budúcnosti. Zoberme si ako príklad Julesa Verna a jeho knihu Cesta na Mesiac, ktorá v tej dobe bola nemožná, no o pár rokov neskôr sa ľudstvu podarilo podniknúť cestu na Mesiac a z nemožného sa stala skutočnosť. Alebo rôzne vynálezy, o ktorých ľudia iba snívali a neverili tomu, že raz niečo také bude existovať, a predsa sú tu: veci, vynálezy, za ktoré môžeme ďakovať osobnostiam, ktoré si išli húževnate za svojím cieľom. Boli to osobnosti, ktoré sa nebáli pozerať do budúcnosti a snažili sa vytvárať nové veci.
Moja druhá otázka znie: „Budeme v budúcnosti žiť vo virtuálnej realite?“ Môj názor na túto otázku je taký, že sa nad ňou zamýšľame príliš skoro, aj keď je súčasťou danej témy. Z teoretického hľadiska je tento postoj skôr nemožný ako možný, pretože v sebe zahŕňa technológiu a poznatky, ktoré zatiaľ ľudstvo nemá k dispozícii, ako napríklad pokročilú virtuálnu realitu, ale aj realitu samú o sebe - vyriešiť základne potreby jednotlivca pre život, posunutie pochopenia funkčnosti nášho mozgu a myslenia na úplne inú úroveň, akú poznáme dnes, alebo ako bude pôsobiť virtuálna realita na človeka, ak ju bude používať nepretržite, čo sa stane s naším telom a rôzne iné otázky. Ako som sa už zmienil, na tento smer chápania danej problematiky je veľmi priskoro, môj postoj k tejto otázke je neutrálny, aj keď som spomínal viac negatívnych veci, ako tých pozitívnych a to hlavne z toho dôvodu, že žiť život vo virtuálnej realite v blízkej budúcnosti je viac-menej nemožné.
Na túto otázku nadväzuje moja ďalšia otázka, ktorá je viac reálnejšia a dá sa o nej viac uvažovať, táto otázka znie: „Je potrebné rozvíjať virtuálnu realitu pre našu budúcnosť ?“ Podľa mňa na svete existuje len jedna jediná vec, ktorá svojím rozvíjaním priniesla ľudstvu viac zla ako dobra. Tou vecou sú zbrane, takže si myslím, že rozvíjanie a vývoj virtuálnej reality dokáže ľudstvu priniesť viac pozitívnych vecí, ako tých negatívnych, viac výhod, ako nevýhod. Virtuálna realita sa už dnes používa na rôzne oblasti, ako napríklad v zdravotníctve, pri výučbe chirurgov, pomáha ľudom s rôznymi fóbiami, v architektúre, na fyzikálne experimenty, na voľný čas, hry a zábavu, sledovanie filmov, športových prenosov, videí, simulácií situácií z reálneho sveta, života, je toho proste dosť. Na čo sa dá využiť virtuálna realita? Využitie sa dá vždy posunúť dopredu. Zoberme si ako príklad zdravotníctvo. Ľudstvo vymyslelo ako prepojiť (v budúcnosti) myseľ a virtuálnu realitu, ľudia, ktorí by sa nemohli hrať vonku, zabaviť sa s kamarátmi, porozprávať sa s rodinou pre ich chorobu, alebo preto, lebo sú v stave, že ich myseľ funguje, ale telo nie, by konečne mali možnosť sa s nimi zabaviť, porozprávať a okúsiť tak radosť zo života. Aj takáto môže byť virtuálna realita, ak sa neprestane rozvíjať. V tomto smere chápania tejto otázky je môj postoj pozitívny.
Na záver by som chcel pridať dve vety na zamyslenie. Prvá veta znie : „Každý je tvorcom svojho šťastia“, teda aj vlastnej budúcnosti. Druhá veta znie: „Deti, naša budúcnosť.“ Ak sa niekto zamyslí nad týmito vetami a zodpovie, respektíve odpovie si správne, zistí, že otázka druhá, ktorej som sa venoval, sa nikdy nestane skutočnosťou.
Marek Ilenčík, IV. A
(15.01.2017)
