Hovorí známa pranostika. Dnes o 04:29 hod. sa podľa astronomických výpočtov začína na našej pologuli jeseň.
Gaštany, voňavé jablká, všakovaké tekvičky, šípky, lístie v najrôznejších odtieňoch červenej, žltej a oranžovej, taká je jeseň príjemne melancholická, farebná, slnečná a daždivá zároveň.
Prečo má jeseň prívlastok melancholická. Nič melancholické na nej nevidím. Áno, je daždivá, ale dážď je životodarný. Áno, dni sú kratšie, ale zato máme dlhší večer, ktorý môžeme stráviť s našimi najbližšími. Neviem, čím to je, že ľudia viac frflú na to zlé a oveľa menej chvália to dobré, a preto verím tomu, že za zlú náladu si môžeme často vlastne sami. Jeden pohľad na jeseňou zafarbené lesy a všetky chmáry sú razom preč. Jeseň sa mi spája s oberaním jabĺk. Každý rok som dočiahla vyššie a vyššie, každý rok som mohla naoberať viac. Ani mi len nenapadlo, že by ma jesenná atmosféra mala opantávať akousi čudesnou, smutnou melanchóliou. Keď pozorujem deti pri hre, dochádza mi, že melanchólia je len výmyslom dospelákov, ktorí sa hnevajú na to, že už nie sú deťmi.
Ćeský odborný časopis Geodetický a kartografický obzor zverejnil náš článok o Medzinárodnom geodetickom päťboji 2016. Nájdete ho na 183-184. (číslovaných) stranách čísla 8/2016 (inak 25-26. strana .pdf dokumentu).
Už ste niekedy zažili pocit, že ste v učebni od rána 8.30 do 15.30 (1 hod obedňajšia prestávka), učíte sa a ste pri tom šťastní, smejete sa a odchádzate mladší ako ste prišli?
Nepredstaviteľné?
Keby som to nebola zažila na vlastnej koži, neuverím ani ja.
Nemecké vydavateľstvo Hueber Verlag zorganizvalo v Bratislave v dňoch 30. a 31. augusta 2016 odbornú koferenciu pre učiteľky a učiteľov (zúčastnil sa jeden) nemeckého jazyka. Hosťom konferencie bola aj vynikajúca vedkyňa PD Dr. habil Marion Grein z Johannes Gutenberg-Universität v meste Mainz. Vo svojej prednáške a dvoch workshopoch nám sprostredkovala najnovšie výskumy a zistenia z neurodidaktiky, ktoré dokazujú, že učenie naozaj nesmie byť mučenie. A keďže nás čaká nový školský rok, podelím sa s Vami o pár užitočných informácií.
Rodíme sa s fantastickým arzenálom nervových buniek – sto miliárd, z toho v mozgu ich je sedemnásť miliárd. Počúvanie sa plne rozvinie už v prenatálnom štádiu nášho života, takže sa rodíme aj s úžasnou schopnosťou rozoznať zvuky všetkých 7000 jazykov, ktoré na svete existujú. Napríklad – dokážeme všetci (aj Slováci) počuť rozdiel medzi čínskym l a r. Pokiaľ túto schopnosť netrénujeme, automaticky ju v 11. mesiaci života strácame. Rovnako je to aj s nervovými bunkami. Ak medzi nimi nevznikajú spojenia – neučíme sa.
Dobrá správa je, že ak sa neučíme, neznamená to automaticky, že sme leniví. O tom, či sa niečo chceme alebo nechceme naučiť rozhoduje totiž náš limbický systém, pretože učenie je dôsledkom synapsy, čiže spojenia medzi neurónmi. Limbický systém je ochotný spolupracovať, len ak dostane za odmenu telu vlastné opiáty – asi 60 doposiaľ známych zlúčenín ako napr. dopamín a oxytocín. Veľmi zjednodušene: môžeme sa učiť, len keď sme šťastní. To dokážeme maximálne 6 z 24 hodín denne. U malých detí trvá jednorázové vylúčenie dopamínu maximálne 8 minút, u dospelých 20-30 minút. Pozitívne emócie preto otvárajú dvere k učeniu sa a aj k učeniu.
Teraz by mali nasledovať rady, aké sú tie správne metódy. Žiaľ, nič univerzálne neexistuje, pretože každý je iný. Napríklad ženy majú o 30 % viac prepojení medzi pravou a ľavou hemisférou ako muži, nehovoriac o kultúrnych, sociálnych, vekových a geografických rozdieloch medzi ľuďmi. Jeden príklad za všetky: Nemci pri výslovnosti využívajú 250 tvárových svalov, Taliani len 50.
Existuje však overený a jednotný recept na to, ako náš mozog zaručene omladne: stačí prepojiť pravú a ľavú hemisféru, prednú a zadnú časť mozgu. Je to veľmi jednoduché: učte sa cudzie jazyky; je to činnosť, ktorá je skutočným mozgovým liftingom. Čím viac cudzích jazykov, tým lepšie. Aby sa predchádzalo demencii, uvažujú nemecké inštitúcie o zavedení vyučovania minimálne 3 cudzích jazykov paralelne.
Všetky ostatné tipy a triky, ktoré som sa na konferencii naučila budú určite v tomto školskom roku súčasťou aj mojich vyučovacích hodín.
Ešte pár dní a je to tu. Začiatok nového školského roka. Ten náš 2016/17 bude určite iný ako bol ten predchádzajúci. Naši prváci sú isto plní očakávania a možno realita bude úplne iná, ale s tým treba počítať.
Veríme, že tento školský rok všetkých príjemne prekvapí, že študenti nájdu v našej škole útočisko, dobrú atmosféru a príjemných učiteľov. Určite ste počas prázdnin načerpali nové sily do všedných dní a užijete si príjemné slnečné lúče, ktoré má pre nás september určite ešte odložené. Aj naša školská stránka má pre Vás pripravených veľa inšpirácií.
Tešíme sa na Vás.
Vedenie školy a pedagógovia
Slávnostný začiatok bude na školskom dvore o 8:30 hod.
Najradšej mám more a konce sveta, teda Európy, pretože ako suchozemský občan v srdci kontinentu chcem aspoň v lete zažiť kúsok dobrodružstva.
Vybrať si za miesto dovolenky Dagebüll na nemecko-dánskej hranici k takýmto zážitkom určite patrí. Severné more je tu veľmi roztopašné, príliv a odliv Vás naháňa ako päťročné dieťa. Chvíľu vidíte na horizonte sedem ostrovov a o dve hodiny môžete veselou chôdzou po dne nedávneho mora prejsť až k poslednému. Ja som došla len k prvému, pretože príliv sa blížil a chcela som sa vrátiť späť na pevninu. Prenocovať na ostrovoch nie je problém, ale bála som sa rôznych morských nástrah - hmla, piráti a tulene. Poviete si, čo už taká hmla - stačí päť minút a nevidíte iba vlastný nos v nekonečnom odlive, kde teda žiadne turistické značky nie sú. Piráti sú, bolo nám povedané, hlavne zo Somálska a niekoľko vojnových lodí Nemecka a Dánska má čo robiť. No a na každom rohu pobrežia visia špeciálne varovania o tom, že rozkošné tulene Vám môžu v nestráženej chvíli na jeden hlt skonzumovať aj celú ruku namiesto menšej ryby.
Istotu pobrežia si ľudia najviac vychutnávali na prekrásne zelených plážach s malebnými plážovými domčekmi a košmi. Voda bola super teplá, takže názov „Severné more“ sa zdal úplne mimo, až kým som sa nedostala o pár kilometrov ďalej. Dánsky ostrov Romo ukázal naozajstný sever s energickým vetrom a dosť nehostinným počasím. Vyvážila to skutočnosť, že sme sa autom dostali až na niekoľko kilometrov širokú piesčitú pláž a driftovanie tu patrilo k povinnej jazde. A možno maličkosť, ale veľmi výpovedná - všade splachovacie toalety s tečúcou vodou a toaletným papierom.
Nadchli ma aj Severania - je to moje pomenovanie obyvateľov severného Nemecka, Dánska a Nórska a asi aj všetkých ostatných. Podľa viacerých prieskumov patria hlavne Dáni k najšťastnejším ľuďom sveta a je to aj cítiť všade naokolo. Sú bezprostrední, bezproblémoví. Prekvapivo milujú hotdogy - čo je podľa nich lahodné trojchodové menu pozostávajúce z rožka, párka a horčice. Sú skutočne vynikajúce akoby tým našim ani z oka nevypadli.
Dáni sú vtipní - postavia si železnicu, ktorá spája jednotlivé ostrovy a tak cestujete pekne po krajine a zrazu vidíte koniec ostrova a šup rovno do mora - teda myslím železnica - potom tunelom až k druhému ostrovu. Autá a autobusy umiestnia na most Storebeltbrucke a 18 km Vás mierny severný vánok pohojdáva ponad obrovské zaoceánske lode. Na ostrovoch pestujú kvety, lebo je to pekné, nerozčuľujú sa, keď prší, aspoň majú čas na palacinky (pečú ich v celej Kodani a krásne rozvoniavajú).
Nemci sú preorganizovaní - v prvé dni, neskôr si človek rýchlo zvykne, že všetko funguje a prestane sa čudovať. V zámku Glücksburg Vás po zakúpení vstupenky privíta sprievodca v dobovom kostýme, potom majiteľka zámku prostredníctvom videa a potom si môžete chodiť, kde chcete a pozerať, čo len chcete - chvíľu si môžete myslieť, že tu naozaj bývate... večer Vás samozrejme pošlú domov.
Obyvatelia Nórska navrhli vláde, aby pri príležitosti storočnice nezávislosti Fínska posunula štátnu hranicu na severovýchode o dvesto metrov. Vrchol pohoria Halti by sa tak ocitol na Fínskom území a krajina tisícich jazier by tak mala aj jeden horský končiar (1365 m). Aké veľkorysé. Autorom myšlienky je geodet.
Po celý čas som mala pocit, že tu je obloha krajšia, slnko akosi bližšie - a to aj doslova. O 22.00 som sa autom vracala z organového koncertu v Langenhorne a musela som vytiahnuť z kabelky slnečné okuliare, aby som sa nezviezla z hrádze rovno do náručia všadeprítomných oviec. Doma - myslím Dagebüll - som si sadla do prúteného koša a o 23.00 som pozorovala západ slnka.
PhDr. Olívia Sojková
Staň sa cestovateľom, nie turistom!
Pýtaš sa aký je rozdiel?
V zážitkoch, ktoré Ťa obohatia, poučia, potešia alebo rozcitlivejú, naučia vnímať krásu, dobro, radosť a všetko pozitívne okolo Teba a v Tebe.
Nemusíš bývať v štvorhiviezdičkovom hoteli a cestovať na kraj sveta, stačí, keď vyjdeš z domu a... otvoríš svoje srdce.
Pre všetkých, ktorí to už toto leto skúsili a majú chuť hodiť to do notebooku, je tu súťaž:
O tom, že v lete si treba nasadiť ružové okuliare...
Na leto nedám dopustiť!
Aj z praktických dôvodov, to je jasné. Tričká a kraťasy namiesto vetroviek a čapíc, ovocné limonády namiesto horúcich čajov, šalát s kúskom mäsa namiesto dobre prevarenej polievky... leto vonia, leto dobíja. Vietor vlasy neničí, ale sa s nimi hrá a obaľuje vás do ich vône. Dážď nezalieza pod kožu, búrka vyčistí vzduch. A na kliešte už existuje špeciálny sprej, ktorý ich zmrazí, tak paráda.
Ale hlavne!
Leto je najlepším obdobím na zmeny. V lete k nám celkom prirodzene prichádzajú veci, ktoré nám robia dobre, ktoré máme radi a hlavne pre ktoré sa oplatí žiť. Čerstvý vzduch je lepší ako klimatizovaná kancelária. Láska je intenzívnejšia, keď spolu trávime viac času. Jedlo je chutnejšie v tráve pod stromami. S kamošmi je väčšia zábava pri jazere za mestom ako na Facebooku. Kapela znie lepšie na festivale ako z cédečka. Slnko hádže tiene za nás, ak mu nastavíme náš úsmev.
Skúsme tento rok iný model leta ako predtým. Nečerpajme energiu na to, aby sme potom vydržali jeseň, zimu a vyčkávali na ďalšie leto. Pamätajme si, čo všetko v nás vyplavuje endorfíny a nechajme si to v živote po celý rok. Možno nás to bude stáť rozhodnutia. Veľké. Odvážne. Možno sa vykašleme na „prácu snov“, možno sa naplno vrhneme do neistého projektu. Ale nenechajme skvelý pocit z leta odísť...
Udržme si ho v sebe. To slniečko v nás nám budú mnohí závidieť. Aj naša školská stránka bude mať prázdniny, tak sa tešte na september.
Príjemnú dovolenku, milí kolegovia, veľa oddychu, menej práce a s elánom do nového školského roka. Dovidenia!
DOBRÉ VYSVEDČENIE NEMOŽNO BRAŤ AKO SAMOZREJMOSŤ...
Ako ten čas letí. Končí sa ďalší školský rok a žiaci prídu domov s vysvedčením. Táto chvíľa by mala zostať príjemnou spomienkou pre rodiča aj žiaka. Známkam netreba prikladať taký veľký význam, aby kvôli nim bolo dieťa v strese.
Vysvedčenie a rodičovská láska sú dve veci, ktoré spolu nesúvisia. Za známky sa nemá trestať, lebo ony v skutočnosti vôbec nič nehovoria o deťoch. Za dobrým vysvedčením je priveľa úsilia. Nad vysvedčením, ktoré nepoteší, treba spoločne so svojím potomkom porozmýšľať a dať mu šancu. To je pár rád možno aj pre rodičov.
Aj naša škola patrí k tým, kde si študenti rozoberú vysvedčenia a pôjdu na prázdniny, aby si oddýchli od školy a povinností.
Tu je pár myšlienok našich študentov o ich vysvedčeniach a plánoch na prázdniny a vôbec o školstve. Pýtali sme sa tých, ktorí si svoje povinnosti plnia a idú si za svojím cieľom.
1. Si spokojná/ý so svojím vysvedčením? Čo by si chcel/a vylepšiť?
Rebeka Karboníková (II.A): „Áno, som čiastočne. Na rok si musím opraviť matematiku a stavebnú mechaniku.“
Tomáš Hyravý (II.A): „Aj ja som spokojný, len keby nebolo matematiky. Mám rád humanitné predmety, veľmi rád čítam.“
Martin Zajac (IV.D): „Ja som už zmaturoval výborne a teším sa na vysokú školu. Bude to niečo nové.“
2. Zaujímajú sa rodičia o tvoje známky? Kontrolujú ťa? Tvoje plány na prázdniny?
Alžbeta Čajková (III.A): „Málo, veľmi sa nerozumejú do odboru, takže je to ťažké im to vysvetľovať. Cez prázdniny hlavne oddych a možno nejaká brigáda.“
Petra Bernátová (III.A): „Zaujímajú, ale vedia, že nerobím problémy, tak mi veria. Ja sa tiež chystám brigádovať.“
Alena Böhmerová (II.A): „Pýtajú sa, ale mi veria, takže toho veľa neriešim. Možno iné veci s mamou. Ešte uvidím, čo bude cez prázdniny, ale hlavne oddych.É
Martin Zajac (IV.D): „Cez prázdniny si chcem niečo zarobiť, aby sa lepšie začínalo na vysokej.“
To je len malá omrvinka z ich rozprávania. Ostaňme ešte pri tých vysvedčeniach. Hovorí sa, že vysvedčenie nie je len „výplatná páska“ žiaka, ale aj jeho rodičov. Dôležité pre rodiča je byť ľudský. A možno aj malá odmena za slabšie vysvedčenie môže dieťa naštartovať k lepším výsledkom.
Preto milí študenti, prajeme Vám príjemné prázdniny, veľa zábavy, oddychu a možno aj pracovných príležitostí a tešíme sa na Vás opäť v septembri.
Na fotke sú vyznamenaní a odmenení žiaci:
(zľava) Peter Pihulič, Michal Mojžiš, Marek Halaj, Oliver Tóth, Marek Ilenčík, Martin Zajac, Petra Bernátová, Tímea Tóthová, Daniela Kručková, Ján Šuniar, Patrik Nociar, Alžbeta Čajková, Barbora Černáková, Rebeka Karboníková, Tomáš Hyravý, Ján Urban, Michaela Žiaková, Samuel Urda, Alena Böhmerová, Marek Babarík, Nikoleta Malatincová, Réka Bálintová, Konrád Nagy, Štefan Vincze
Je už tradíciou našej školy, pripraviť športovo-zábavný deň, plný atraktívnych športových disciplín, tradičných aj netradičných. Možnosť zmerať si sily so súpermi z iných tried, a tak si dokázať rýchlosť, silu, vytrvalosť, odvahu a fair play.
Naša škola sa drží hesla: „U nás sa môžeš len športovo hrať, ale keď chceš, športovcom sa môžeš stať.“
Tak sme si povedali, že dosť bolo sedieť v škole nad knihami a išli sme si zamakať. Počasie nám prialo, tak sme to využili a spríjemnili sme si posledné chvíle v tomto školskom roku. Povedali si to aj naši najvyšší - p. riaditeľ Mgr. L. Vikor, p. zástupca Mgr. Cs. Bóna a naša kolegyňa Ing. K. Pandi a odštartovali športový deň na bicykloch. Ich trasa merala 46 km a viedla z Lučenca cez Rapovce do Kalondy odtiaľ do maďarskej dediny Ipolytarnoc, ktorá je prírodnou rezerváciou pravekých pozostatkov, potom do dedinky Litke tiež ešte v Maďarsku, prešli cez most v obci Rároš, ktorý spája Maďarsko a Slovensko cez rieku Ipeľ, pokračovali obcou Trenč, Veľká nad Ipľom, Panické Dravce a späť do Lučenca a našej školy. Trasa mierne náročná, ale veľmi pekná.
Športový deň pokračoval už tradične futbalom, ktorý má u nás výnimočné postavenie a študenti si zmerali sily medzi sebou navzájom. Na 1. mieste skončil Berky tím - II.S, 2. miesto si vybojovali Champions - I.S a na 3. mieste skončili Draci - III.S. Hoci bolo horúco, chlapcom to nevadilo, riadne sa vypotili, ale hrali s nadšením a vložili do zápasov všetko. Aj v telocvični bolo teplo, kde si študenti zahrali basketbal, vonku ich čakal ping-pong, volejbal. Náš športový deň mal aj trochu netradičné disciplíny a to turnaj v Counter Strike-ku na počítačoch, ale aj čítanie beletrie pre tých, ktorí nemohli športovať. Povedzme si, že to bol pekný koniec školského roka.
Všetkým študentom prajeme príjemné prázdniny a tešíme sa na september.
Slniečko sa na nás počas plaveckého kurzu krásne usmievalo
Plávanie je ideálna pohybová aktivita, ktorou možno kompenzovať nielen pracovné vyťaženie, pričom má osobitný význam pre harmonický a správny vývin každej osobnosti. Plávanie pozitívne pôsobí na srdcovo-cievny, dýchací i svalový systém.
V dňoch 20. až 24.júna 2016 naši študenti druhého ročníka, pod vedením svojich profesorov telesnej a športovej výchovy, Mgr. J. Škantára a Mgr. P. Baculíka a svojich triednych profesoriek, Mgr. S. Balkovskej a Mgr. Z. Lukáčovej, absolvovali plavecký kurz. Prvý deň sa kvôli trošku chladnejšiemu počasiu začal kurz na termálnom kúpalisku Novolandia v Rapovciach, v ďalšie dni už kurz pokračoval na mestskom kúpalisku v Lučenci.
Tento kurz sa niesol v duchu myšlienky: „Plávanie je nielen pre vrcholových športovcov, ale hlavne pre zdravie každého človeka, ktorý chce pre seba niečo urobiť. Plávanie posilní ducha a pomôže potom prekonať problémy každodenného života.“
Cieľom kurzu bolo naučiť neplavcov plávať a plavcov zdokonaliť v jednotlivých plaveckých štýloch, zbaviť sa strachu a budovať si pozitívny vzťah k plávaniu.
Počas kurzu sa žiaci učili samostatne splývať a správne dýchať. Mnohí účastníci kurzu najmä zo športovej triedy už mali dosť skúseností a zdokonaľovali sa v tom, čo už vedia a učili sa ďalšie plavecké štýly a prvky.
Počas celého týždňa bolo vynikajúce počasie, príjemná priateľská atmosféra plná zábavy a radosti zo spoločne stráveného času.
Metodika plaveckého kurzu bola založená na individuálnom prístupe a tak aj ten, kto sa spočiatku bál a bol opatrný sa napokon vďaka správnemu prístupu svojich profesorov osmelil a bol spokojný so sebou aj svojim výkonom.
V posledný deň sa uskutočnilo vyhodnotenie výkonov a osobitnú pozornosť si zaslúžia výkony týchto študentov v disciplíne na 100 m voľným spôsobom:
1:47 - Martin Laluha - II.S
2:20 - Daniel Melich - II.S
2:24 - Tomáš Mészáros - II.S
Počas celého týždňa bolo vynikajúce počasie, príjemná priateľská atmosféra plná zábavy a radosti zo spoločne stráveného času.
Život píše rôzne príbehy, ktoré častokrát rozhodujú o ľudských osudoch. Tie, ktoré nám na tvári vyčaria úsmev a rozžiaria pohľad, sú príbehy radostné a šťastné. Iné sú pre nás úplne obyčajné, nad takými sa v zhone tohto sveta ani nepozastavíme. Ale žiaľ, veľmi často sa stretávame s príbehmi ľudí, s ktorými si osud zahral veľmi krutú hru.
A takýto je aj príbeh mladej študentky Alexandry Nociarovej z Boľkoviec, ktorá pred dvomi rokmi svojím hrdinským činom obetavo zachránila ľudský život a zaplatila za to tou najvzácnejšou menou – vlastným zdravím a takmer i životom, keď s ťažkým poškodením mozgu upadla do bdelej kómy. Tento smutný príbeh v okamihu obrátil život naruby nielen jej, ale aj jej najbližším, jej rodine a priateľom. No chladnými nenechal ani ľudí, ktorí Sašku nikdy nestretli a osobne ju nepoznajú.
Aj na našej škole sa našli dobrí ľudia, ktorí sa radi a bez váhania zapojili do vyhlásenej zbierky farebných plastových vrchnákov. Zbieral každý, kto cítil, že aj takýmto zdanlivo bezvýznamným spôsobom môže pomôcť a urobiť dobrý skutok. A vrchnáčiky postupne pribúdali. Žlté, červené, oranžové, ružové, modré, zelené... Nič vám tie farby nepripomínajú? Mne pohľad na ne pripomína farby dúhy.
Naším spoločným prianím je, nech každý jeden vyzbieraný vrchnáčik je poslom pozitívnej energie pre Sašku a jej najbližších. Nech sa všetky farby dúhy spoja a prenesú opäť do jej rozžiarených očí, aby sa mohla vrátiť do života a znova tešiť z farieb dúhy...
Toľko slová iniciátorky na prvý pohľad zdanlivo bezvýznamnej akcie na Strednej priemyselnej škole stavebnej Oskara Winklera v Lučenci, pani Slavky Dankovej.
Čím viac sa plnil kôš plastovými vrchnákmi, tým viac sme sa tešili. Akcia nemala nijakú mohutnú informačnú kampaň, stačil malý letáčik na nástenke. Napriek tomu žiaci, učitelia i zamestnanci každodenne prinášali napohľad drobné omrvinky pomoci, ale prinášali aj dobrý pocit zo spolupatričnosti a empatie, pomoci a ochoty nezištne urobiť niečo pre toho druhého. Myslíme si, že plný kôš plastových vrchnákov je tým najkrajším vysvedčením aké naša škola tohto roku dostala.
V jedno májové dopoludnie ma na chodbe Strednej priemyselnej školy stavebnej Oskara Winklera v Lučenci oslovil môj žiak Tibor Husár. Nebolo možné nezbadať v jeho očiach radosť a nadšenie, aké sa u študenta strednej školy vidí stále zriedkavejšie. Ponúkol mi mobil a v ňom, čuduj sa svete – dom so strešnými oknami, svetlovodmi, jazierkom, záhradou so všetkými ekologickými vymoženosťami, obložený elegantnou bridlicou, s malým altánkom. Ako typická jazykárka som bola okamžite unesená možnosťami dnešného stavebného a projektantského priemyslu. Na konci veľkej prestávky som bola presvedčená, že dom si dám postaviť. Nuž ale konkurencia nespí a hneď som dostala ďalšiu ponuku na nízkoenergetický dom. Už napohľad vyzeral úžasne a Oliver Tibor Kašinský naprojektoval zaujímavo presvetlený dom tak úsporne, že mesačné náklady na jeho prevádzku by nepresiahli 40 eur. Cena 200 000 euro na kľúč ma však trochu zaskočila a ako správny zákazník som zaváhala. Nevadí, hneď sa mi ponúkla aj lacnejšia varianta, za 150 000 eur. Tímea Tóthová mi odprezentovala klasický dvojposchodový dom pre mladé rodiny s množstvom svetla v podkroví s kompletnou dokumentáciou, stačí len začať.
Znie to tak trochu ako rozprávka, ale opak je pravdou. Spomínaná študentka a študenti nás aj tohto roku reprezentovali na 8. ročníku súťaže pre študentov stredných odborných škôl so zameraním na staviteľstvo Rodinný dom VELUX. Hoci výsledky ich prác vyzerajú ako jedna veľká detská skladačka, nie je to vôbec jednoduché. Konzultantky súťažných prác Ing. Otílía Kučerová a Ing. Renata Palenčárová ma ubezpečili, že len samotná vizualizácia projektu vyžaduje mnoho vedomostí a zručností v odbore. Ocenili hlavne skutočnosť, že študenti pracujú s konkrétnymi výrobkami z praxe a musia zvládnuť zladiť niekoľko parametrov a požiadaviek. Práca je časovo náročná a nie každý študent má toľko vytrvalosti, aby sa v záverečnej fáze zrodil prakticky hotový projekt rodinného domu s dokumentáciou a vizualizáciou.
Škola túto aktivitu podporuje, o čom svedčí aj každoročná účasť vedenia školy na celoštátnej prehliadke víťazných prác v Bratislave. Mgr. Csaba Bóna vidí najväčší prínos v možnosti stretnúť sa a porovnávať sa – nielen pre jednotlivcov, ale aj pre samotné školy. Je to jedno z najideálnejších prepojení školy s praxou – súťaživou formou sa podporuje tvorivé uplatnenie teoretických vedomostí na konkrétnom projekte. Práce posudzuje porota odborníkov z praxe a firma VELUX tento rok prvýkrát vydala aj reprezentačný katalóg víťazných prác. Vďaka patronátu ŠIOV-u pod vedením Ing.Aleny Galanovej je záverečná prehliadka vždy dôstojným zavŕšením celoročnej snahy študentov, ale aj pedagógov a neformálne určuje smerovanie a nové trendy v staviteľstve. „Možno aj preto mi tohto roku chýbala exkurzia do jedného z výrobných závodov firmy VELUX“ – dodáva zástupca riaditeľa.
A skutočne dobrým koncom tohto príbehu a aj článku je aktivita firmy VELUX a jej dcérskej spoločnosti pôsobiacej v ČR a SR na poli odborného vzdelávania, pretože školy, ktorým záleží na odbornom a profesionálnom raste žiakov podporujú a oceňujú tieto aktivity a ukazujú tak širokej verejnosti, že odborné vzdelávanie na ich pôde stojí na pevných základoch teórie a praxe.
Vždy keď idete na návštevu do nového prostredia, strieda sa radosť s obavou, tobôž, ak sa jedná o návštevu jedného z najreprezentatívnejších palácov na Slovensku.
Grasalkovičov palác je sídlom prezidenta Slovenskej republiky od roku 1996, najprv však prešiel rozsiahlou rekonštrukciou do pôvodnej podoby zo šesťdesiatych rokov 18. storočia. Palác dal postaviť gróf Anton Grasalkovič, jeden z najvýznamnejších uhorských politikov. V tom čase slúžil ako letné sídlo a stál za mestom. V roku 1775 ho navštívila aj samotná Mária-Terézia. Medzi významnými hosťami bol aj hudobný skladateľ Joseph Haydn, ktorý tu uvádzal premiéry svojich hier. Toľko z publikácie Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky.
Aj napriek nepriaznivému počasiu sme si státie v rade užívali. Obdivovali sme nádvorie paláca a striedanie hradnej stráže, ešte aj bezpečnostná kontrola bola zaujímavým zážitkom. Palác nás prekvapil nielen zariadením - veď sme sa pohybovali v miestnostiach, ktoré poznáme z televízie, ale aj priľahlými záhradami. Tapety, koberce, lustre, obrazy, výhľad z okien... všetko sme vnímali s akousi hrdosťou, že toto sídlo dôstojne reprezentuje našu krajinu. Najdôležitejším momentom však bolo prijatie. Úsmev, kam sme vkročili, milé slovo, fotografovanie, ochota boli snáď to najkrajšie, čo sme si z návštevy Dňa otvorených dverí odnášali. Naplnil nás pocit hrdosti a výnimočnosti. Cítili sme sa tu naozaj veľmi dobre.
Vedúci oddelenia školstva a mládeže BBSK na návšteve SPŠ stavebnej Oskara Winklera v Lučenci.
SLÁVNOSTNÉ ODOVZDÁVANIE MATURITNÝCH VYSVEDČENÍ
Život nie je o počte nadýchnutí, ale o chvíľach, ktoré berú dych. O okamihoch, z ktorých sa v mysli utkáva pavučina spomienok. Jemné vlákna pádov i výhier, sklamaní a úsmevov, spoznávania i lúčenia. Takéto chvíle sme prežívali 3. júna 2016 v slávnostnej atmosfére spoločenskej miestnosti SPŠ stavebnej Oskara Winklera v Lučenci. Zišli sa tam naši tohtoroční maturanti, ich triedne učiteľky a ctení hostia, aby spoločne odprevadili absolventov na cestu dospelosti.
Slávnostnými prejavmi zatvorili za nimi bránu strednej školy riaditeľ školy, Mgr. Ladislav Vikor, viceprimátor mesta Lučenec, Mgr. Pavol Baculík. Svojou návštevou nás poctili: vedúci oddelenia školstva a mládeže Banskobystrického samosprávneho kraja, Mgr. Vojtech Papp a predsedníčka školskej maturitnej komisie, Mgr. Andrea Bálintová. Vedenie školy ocenilo tých, ktorí dosiahli vynikajúce študijné, športové, odborné výsledky na rôznych súťažiach. Z rúk riaditeľa školy a triednych si študenti prevzali maturitné vysvedčenia a knižné odmeny.
Blahoželáme všetkým maturantom, ktorí úspešne zložili prvú významnú skúšku v živote.
Zároveň ďakujeme vedeniu školy a všetkým učiteľom za to, že sa stali pre svojich študentov úspešnými a neúnavnými hľadačmi pravdy a svetla na ceste ich poznania. Ďakujeme za ich prácu, trpezlivosť, obetavosť a zároveň im želáme veľa zdravia a tvorivých síl do ďalšieho života.
Triedne učiteľky – Ing. Renata Palenčárová, Mgr. Inka Balážová
Máj nie je len mesiacom lásky, ale tiež maturitných skúšok. Ak už máte tieto časy za sebou, zaspomínajte si spoločne s nami, ako hrdo ste sa niesli mestom v ten posledný školský deň. Od chvíle, kedy vám pripnú na šaty zelenú stužku, sa študentské dni míňajú, akoby ste mali na krku stopky. Tik-tak-tik-tak. S vidinou otvorenej školskej brány pribúdajú pocity, že škola brzdí, že kradne voľnosť. Preto chce každý zrýchliť čas, nech už je to nezáživné učenie minulosťou. A čím ste bližšie k vytúženému cieľu, tým častejšie narážate na zelenú farbu. Zelená je farba nádeje a upokojuje, takže sa k študentom hodí. A pre nás, dávno odmaturovaných, je aj farbou spomienok.
Slovo maturita pochádza z latinského slova maturitas, čo znamená zrelosť, dospelosť. Aj preto sa maturitnej skúške často hovorí - skúška z dospelosti. Možno ste ale nevedeli, že práve tento výraz bol až do začiatku druhej svetovej vojny oficiálny a na maturitnom vysvedčení ste mohli nájsť výslednú známku ako „dospelý s vyznamenaním“, „dospelý“ alebo „nedospelý“. Škoda, že to tak nezostalo, veď byť nedospelým znie omnoho lepšie ako suché NEPROSPEL.
Maturitou život nekončí, ani nezačína
Pri spomienke sa hádam aj zasmejete, no v momente, keď ste si sadli pred komisiu a očakávali znenie témy, ktorú ste si vytiahli, to také veselé istotne nebolo. Dolovať z pamäti poznámky, ktoré ste si počas akademického týždňa snažili vtĺcť do hlavy, nebolo jednoduché. O to ťažšie, ak ste akademický týždeň využili na predĺženie lúčenia. A v deň maturít ste stres a paniku umocňovali zvolávaním: „Ja nič neviem.“ Zvláštne, čoho sa v rôznych obdobiach života bojíme a neskôr nad tým len mávneme rukou.
Po zmaturovaní ste vyšli z budovy, kde ste trávili svoju mladosť a cítili ste sa slobodní. A to sú chvíle, ktoré sa oplatí prežiť, hoci netrvajú večne. Dnes by sme snáď už ani ten čas nechceli zrýchľovať. Pri „vyčínaní“ súčasných maturantov v uliciach sa len pousmejeme a v duchu si zanôtime starú známu „Vždy, keď idú maturantky mestom..“
Mimochodom, spomeniete si, aké otázky ste si na maturite vytiahli?
Aj naši študenti sa zapotili na maturite, niektorí viac, iní menej, ale ten stres a konečný úspech stál zato. Sme hrdí na našich študentov, ktorí maturitu nebrali len ako formalitu, ale ako skúšku, na ktorú sa treba pripraviť. Všetkým maturantom gratulujeme a tešíme sa na slávnostné odovzdávanie maturitných vysvedčení.
Štvrtok (26. máj 2016) bol skutočným sviatkom atletiky. Na štadióne Štiavničky sa totiž stretla atletická elita z celého kraja. Domovský stánok banskobystrickej Dukly už tradične hostil krajské kolo v atletike žiakov základných a stredných škôl, na ktorom nechýbali ani ambiciózni Lučenčania.
Stabilne dobré výkony predviedli aj lučeneckí stredoškoláci. Keďže v tejto vekovej kategórii sa družstvá nebodovali, atléti bojovali najmä sami za seba. Jedným z najúspešnejších študentov v rámci stredných škôl bol Richard Stremi zo Strednej priemyselnej školy stavebnej Oskara Winklera v Lučenci. Ten dominoval v kráľovskej disciplíne v behu na sto metrov a následne aj v dvestovke.
„So svojimi výkonmi som veľmi spokojný, keďže konkurencia bola naozaj silná a menšie problémy mi narobil aj mierny vietor. Tento pretek považujem za jeden z tých vážnejších a to viac si cením svoje prvenstvá,“ prezradil Stremi, ktorý sa vďaka výsledkom kvalifikoval medzi slovenskú šprintérsku elitu a postúpil na Majstrovstvá Slovenska.
V oboch finálových behoch nechal za sebou svojho najväčšieho rivala a klubového „parťáka“ z MAC Redox-u Lukasa Figu.
Život píše rôzne príbehy, ktoré častokrát rozhodujú o ľudských osudoch. Tie, ktoré nám na tvári vyčaria úsmev a rožiaria pohľad, sú príbehy radostné a šťastné. Iné sú pre nás úplne obyčajné, nad takými sa v zhone tohto sveta ani nepozastavíme. Ale žiaľ, veľmi často sa stretávame s príbehmi ľudí, s ktorými si osud zahral veľmi krutú hru.
A takýto je aj príbeh mladej študentky Alexandry Nociarovej z Boľkoviec, ktorá pred dvomi rokmi svojím hrdinským činom obetavo zachránila ľudský život a zaplatila za to tou najvzácnejšou menou – vlastným zdravím a takmer i životom, keď s ťažkým poškodením mozgu upadla do bdelej kómy. Tento smutný príbeh v okamihu obrátil život naruby nielen jej, ale aj jej najbližším, jej rodine a priateľom. No chladnými nenechal ani ľudí, ktorí Sašku nikdy nestretli a osobne ju nepoznajú.
Aj na našej škole sa našli dobrí ĺudia, ktorí sa radi a bez váhania zapojili do vyhlásenej zbierky farebných plastových vrchnákov. Zbieral každý, kto cítil, že aj takýmto zdanlivo bezvýznamným spôsobom môže pomôcť a urobiť dobrý skutok. A vrchnáčiky postupne pribúdali. Žlté, červené, oranžové, ružové, modré, zelené... Nič vám tie farby nepripomínajú? Mne pohľad na ne pripomína farby dúhy.
Naším spoločným prianím je, nech každý jeden vyzbieraný vrchnáčik je poslom pozitívnej energie pre Sašku a jej najbližších. Nech sa všetky farby dúhy spoja a prenesú opäť do jej rozžiarených očí, aby sa mohla vrátiť do života a znova tešiť z farieb dúhy...
Po ročnej prestávke sa opäť 36 žiakov spolu s dvomi pedagógmi, vybralo v ranných hodinách na dlhú cestu autobusom. Cieľom cesty boli Kolešovice a priľahlá obec Heřmanov, kde žiaci-brigádnici mali prežiť 8 zaujímavých dní v chmeľniciach.
Skupinu tvorili už „ starí“ harcovníci, no väčšina nových žiakov nevedela, čo ich ešte čaká a neminie. Cesta ubehla pomerne rýchlo, po ubytovaní a poučení o bezpečnosti pri práci nás čakala prvá večera a spánok. Ráno budíček o 6,00 hod. veľmi dobre nepadol, hlavne žiakom prvákom. No raňajok o 6,45 hod. sa zúčastnili všetci. Následne si prevzali pracovné náradie, picháky, ktorými 8 dní zapichovali do pôdy vodiace drôty na chmeľ. Desiatu, obed, olovrant nám nosili na pole. Vonku na vzduchu všetkým chutilo. Pracovalo sa do 18,00- 19,30 hod. podľa potreby. Na ubytovni nás čakala večera a očakávaná sprcha. Oddychu sa brigádnici dočkali až okolo 20,00-21,00 hod. Večierka o 22,00 hod. väčšine padla vhod. Tí pracovitejší ju často aj predbehli.
Takto to šlo 8 pracovných dní. Menil sa len jedálniček a počasie, kde teplo striedal chlad, bezvetrie vietor, dokonca dáždik vystriedalo krátke sneženie. Výkony žiakov v práci boli rôzne, niektorí zapichali denne do 2000 drôtov, boli aj slabší, ktorým to tak nešlo, no snažili sa. Dosiahli slušné výkony 600- 1200 drôtov za deň.
Žiaľ, celkový dojem z dobre vykonanej práce kazilo pár jednotlivcov, ktorí akoby boli účastníci letnej dovolenky. Väčšine z nás tých 8 dní ubehlo ako voda a 5.05.2016 po prevzatí si výplat, čakal na nás autobus a nočná jazda naprieč Čechami až domov do Lučenca. Domov sme prišli okolo 6,00 hod. ráno.
Uvidíme čo bude o rok ako sa rozhodnú žiaci, či si brigádu zopakujú alebo nie. Je to dobrá skúsenosť ako sa tvrdo robí. Všetci sme sa vrátili zdraví. Verme tomu, že tohtoročná úroda chmeľu bude dobrá a pivo tiež a bude to aj našou zásluhou.
23.mája sme sa s geodetmi/geoinformatikmi vybrali na geologickú exkurziu v našom blízkom aj vzdialenejšom okolí. Chceli sme naživo v prírode vidieť to, o čom sa učíme na hodinách základov geológie. Po príchode do obce Hajnáčka sme najskôr vybehli na Ragáč. Ragáč patrí medzi najreprezentatívnejšie príklady vulkanizmu v Cerovej vrchovine s celým radom dobre zachovaných vulkanických foriem. Dal nám síce naráno trochu zabrať, ale jednak pozorovanie troskového kužeľa, sopečných bômb (ktoré miestami sťažovali výstup a zostup) a vulkanicko-exhalačnej studne a jednak výhľady z neho dali rýchlo zabudnúť na strmosť svahu pri výstupe.
Po zostupe sme minuli stopy po gotickom hrade Hajnáčka, ktorý bol postavený na hradnej skale tvorenej vulkanickým bralom z vyvreliny čadiča, z obdobia finálnej fázy terciérneho vulkanizmu v Západných Karpatoch. Na mnohých miestach skala v minulosti tvorila časť hradieb i vnútornej architektúry, do nej bolo vysekané aj schodište.
Z obce Hajnáčka nás ďalej súradnice viedli smerom na Pohanský hrad. Cestou sme nevynechali na pohľad nevysoký vŕšok Tilič. Vytvára na hrebeni pomyselný ostroh Je tvorený výstupom čadičovej žily na zemský povrch. Keďže je z tvrdšej horniny ako pieskovec v okolí, vytvára v teréne vyvýšeninu. Na vrchole je malá skalka, z ktorej je veľmi pekný výhľad na najkrajšiu časť Cerovej vrchoviny. O pár minút sme už na náhornej plošine, ktorá je na bazaltovom podklade najtypickejšia a najzachovalejšia na Slovensku. Je vyhlásená za národnú prírodnú rezerváciu so stupňom ochrany č.5. Pohanský hrad ukrýva aj pozostatky kamenného valu z doby pobytu Keltov a na jeho vrchole bolo kedysi slovanské hradište, ktoré slúžilo husitom v dobe ich nájazdov ako oporný bod.
Z pohanského hradu klesáme lesmi cerovej vrchoviny a lúkami Medvedej výšiny sa dostávame ku kameňolomu Mačacia, kde sa v minulosti ťažil bazalt najmä na dlažobné kocky. Toto miesto sa využíva vo forme náučnej lokality na dva účely: vedecké a náučno-výchovné. Využitie spočíva napr. v štúdiu a v možnosti demonštrovania vnútornej štruktúry viacerých generácií bazaltových pokrovov, dynamiky pohybu lávy a minerálneho zloženia bazaltu a to pre domácich aj zahraničných odborníkov, pre študentov vysokých škôl či už individuálne alebo v rámci exkurzií.
Z kameňolomu sme sa po zrušenej trati železničky na vývoz vyťaženého kameňa dostali pod hrad Šomoška. Najskôr sme si na v severnom svahu hradného vrchu mohli pozrieť kamenné more. Skladá sa prevažne z úlomkov päť až šesť bokých stĺpov bazaltu. Táto kamenná stráň vznikla sčasti zvetraním skalných výstupov bazaltu na hradnom vrchu a má prirodzený pôvod. O pár minút sme už stáli (ale asi viac sedeli) pod 9 metrov vysokým kamenným vodopádom, geomorfologickým útvarom, odkrytým v 14. storočí ťažbou bazaltu na výstavbu hradu. Mohli sme sledovať päť až šesť bokú odlučnosť bazaltu na okraji krátera s prechodom do lávového prúdu. Stĺpovitá odlučnosť je charakteristická pre homogénnu lávu, najmä pre bázické horniny a je vždy orientovaná kolmo na plochu chladnutia. V Cerovej vrchovine sa vyskytuje bežne, no v takejto ohnutej forme sa radí medzi európske unikáty. Sopka na Šomoške je jednou z viacerých malých erupčných centier, ktoré sa vytvorili na hlbokých zlomoch zemskej kôry, vzniknutých následkom vyvrásnenia centrálnych častí Západných Karpát.
Po krátkom občerstvení pod hradom sme sa náučným chodníkom vrátili na parkovisko a pokračovali na zastávku autobusu v obci Šiatorská Bukovinka. Na prvý pohľad by málokto predpokladal, že máme za sebou „hodinu“ geológie s dĺžkou 24,5km J