Na začiatok malý test.
Kto z vás by na svojom živote chcel aspoň niečo zmeniť, zdvihnite ruku.
Dobre.
Kto z vás to nerobí preto, lebo nevie, ako začať, nemá odvahu, energiu a aj možno oporu v rodine, zdvihnite ruku.
Dobre.
A kto z vás chce byť šťastný úplne a stále, zdvihnite ruku!
Ak bola vaša dlaň vo vzduchu trikrát, držíte v rukách niečo, čo vás nakopne. Čo vás určite nakopne! Pretože v čase Vianoc viac ako inokedy doceňujeme pravé hodnoty. Viac si doprajeme –aj času, aj dobrého jedla, vínka aj spánku. Viac sa vidíme s rodinou a s priateľmi. Hráme sa s deťmi. Viac myslíme na tých, ktorí potrebujú našu pomoc. Spomalíme, sme dobrí a šťastných okamihov je viac ako inokedy. No a prečo by sme sa mali do januára vrátiť s tým, že zasa bude všetko v starých koľajach, ktoré nám spôsobujú vrásky, sivú pleť a berú nám iskry z oka?
Poďme byť šťastní! Nie tak ako ľudia, ktorí sa na šťastie hrajú a podľa ktorých je všetko super, pozitívne, nádherné, bohovské. Nie tak ako tí, ktorí tvrdia, že zlú náladu už roky nemali, nepriznajú smútok, hnev ani sklamanie.
Nie nasilu.
Buďme šťastní vo vnútri. Buďme šťastní sami so sebou, tak potichu. Pestujme si ten pocit tým, že sa postupne budeme zbavovať vecí a ľudí, ktorí nám škodia. Robme všetko tak, aby sme si robili radosť, aby sme nežili len pre niekoho, ale aj pre seba. Venujme sa svojim potrebám, lebo inak nás pre svoje potreby použijú iní. Ja viem, ľahko sa mudruje, ťažko sa to robí. Aby ste vedeli, že sa to dá.
Byť šťastní. Záleží len na vás. Na vašom rozhodnutí.
Zasadli do lavíc, ktoré začali drať pred šesťdesiatimi rokmi. Odvtedy sa škola zmenila. Časy, keď o počítačoch a iných technický vymoženostiach nebolo ani chýru, ani slychu, sú dávno preč. No v ich spomienkach stále žijú. Profesori, ktorí nás navždy opustili, spolužiaci a škola, ktorá bola pre nich skvelým odrazovým mostíkom do ďalšieho života. Pribudli im šediny aj vrásky, ale iskra v očiach nepohasla. Najmä keď spomínajú na svoje študentské časy ožijú. Razom sa prenesú do chvíľ, keď Stredná priemyselná škola stavebná v Lučenci bola ich druhým domovom.
Šesťlístok bývalých študentov spomínanej školy sprevádzal v piatok 25. 9. na stretnutie po 60. rokoch dážď. Vonku bolo pochmúrne, no pre Katku Radolecovú, rodenú Sitkovú, Alexeja Ivanova, Jána Kováča, Daniela Maceka, Jána Mázora a Jána Makaja, nebol tento deň všedným. Spolužiaci, ktorí sa dnes už stretávajú každý rok, si opäť podali ruky a spomínaniu nebolo konca kraja. Radosti, starosti, humorné príbehy, so všetkým sa podelili. Všetci šiesti sú stavebníci a svorne tvrdia, že škola ich do budúcnosti vynikajúco vybavila.
bola vtedy moja parketa,“ spomína sympatická dôchodkyňa. Nikdy však nezabudne na slová učiteľa Pivovarčiho, ktorý jej povedal, že nemusí kresliť len portréty či krajinky.
vali riadiace posty. Diela, pri zrode ktorých stáli, majú na očiach aj dnes. Alexej Ivanov sa po škole stal vedúcim investičného oddelenia v Stavoindustrii. „Bol som spokojný. S prácou aj s platom. A veruže bolo čo robiť. Pamätám si, ako mi námestník povedal, že zo závodu môžem vyjsť len aute, aby som všetko stihol porobiť,“ s úsmevom podotkne Banskobystričan.
Aj Ján Kováč pricestoval na stretnutie do Lučenca z mesta pod Urpínom. Tiež sa po škole zamestnal v Stavoindustrii. Jeho chlapčenským snom bolo postaviť bytovku, v ktorej žijú mladé rodiny, pred ktorou sa prechádzajú mamičky s kočíkmi. Nikdy sa však nenaplnil. Ján mal pod palcom priemyselné stavby. Poľnohospodárske silá v Lučenci, Rimavskej Sobote, bývalý cukrovar, pivovar či hotel Lux v Banskej Bystrici. Na týchto aj ďalších významných stavbách zanechal svoj rukopis.
Dnes možno viac ako kedykoľvek predtým platí stará múdrosť: „Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom“.
Keďže aj študentom sa ťažko začína po prázdninách, rozhodli sme sa, že piatok 4. septembra , posledný pracovný deň, spríjemniť si športom. Naši športovci ani teraz nesklamali a s chuťou a elánom sa pustili do súťažných disciplín ako boli futbal, nohejbal, volejbal, basketbal, stolný tenis. Všetky disciplíny preverili kondíciu a fyzickú zdatnosť všetkých súťažiacich a už aj našich nových prvákov.
Nebáli sa zmerať si svoje sily aj naše dievčatá, ktoré si zahrali volejbal. A čo je vlastne šport? Je to forma fyzickej aktivity alebo zručnosti, ktorej účelom je snaha rekreovať sa: pre súťaženie, pre vlastné potešenie, pre dosiahnutie dokonalosti alebo pre akúkoľvek kombináciu týchto cieľov. Zároveň sa uvoľňuje aj psychické napätie. Keďže už naplno zarezávame, športový deň nám ostane v pamäti. Fotky z tohto dňa sú vo fotogalérii. /BA/