Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, 27. január 2017, bol pre mnohých mladých ľudí v Lučenci nezabudnuteľný.
Poďakovanie patrí rodáčke z Lučenca – redaktorke a spisovateľke Veronike Homolovej Tóthovej, Novohradskej knižnici v Lučenci a Mestskému úradu v Lučenci.
„Všetko to začalo tým, že tí, ktorí bývali na hlavných uliciach, museli sa vysťahovať do vedľajšej ulice...“. To sú slová pani Violy Stern Fischerovej o tom, ako v Lučenci počas druhej svetovej vojny začali budovať židovské geto.
Po pripojení Lučenca v roku 1938 k Maďarsku to vyzeralo pre Židov žijúcich v tomto meste relatívne nádejne. Síce sa im nežilo ľahko, ale žili. Prvé deportácie Židov do koncentračných a vyhladzovacích táborov začali až na začiatku mája roku 1944. Za osem týždňov deportovali viac ako štyristotisíc Židov. Medzi nimi bola aj pani Viola s rodinou.
„...Prišli sme do Osvienčimu a začali nás selektovať. Chlapi, ženy. Ja som sa ani nevedela rozlúčiť s mojim oteckom. Už som ho nevidela. A my sme išli ženy a dostali sme sa k rampe. A tam bol Mengele... Život, smrť. Život, smrť. Život, smrť. Ja som sa dostala na stranu smrti. S mojou mamičkou. Pozrel sa na mňa Mengele: Komm her! Išli sme s mamičkou, spýtal sa ma: Koľko máš rokov? Mala som dvadsaťdva. Do mojej mamičky také kopol, že sa len tak váľala po zemi. A ostala na strane smrti. A ja som na strane života...“ - spomína na príchod do tábora a na to, kedy sa skončil jej dovtedy obyčajný, nepoznačený život, na to, kedy naposledy videla ľudí, ktorých milovala.
Pani Viola Stern Fischerová. Žena, ktorá prežila štyri koncentračné tábory, pokusy doktora Mengeleho, pomohla dolapiť jednu z najkrutejších dozorkýň v Birkenau a nakoniec sama zorganizovala veľmi riskantný útek z pochodu smrti. To všetko prežila. Obyčajné dievča, ako sama o sebe tvrdí. Nielenže prežila sterilizačné pokusy doktora Mengeleho, ona ho dokázala poraziť.
„...Porazila som ho dvakrát. Mám dve skvelé dcéry...“
Nakoniec sa jej podarilo dostať sa späť domov do Lučenca: „...a z francúzskej hranice som prišla do Lučenca. Pešo. A tam na mňa čakal starší brat.“
Príbeh pani Violy zaujal rodenú Lučenčanku Veroniku Homolovú Tóthovú, ktorá registrovala pani Violu už v detskom veku a keď neskôr začala pracovať v televízii, pripravila krátku spravodajskú reportáž o manželovi pani Violy, pánovi Fischerovi.
„...Jeho ste spoznali veľmi ľahko. Pán Fischer totižto počas vojny bojoval na strane spojencov, na strane Veľkej Británie a zúčastnil sa aj vylodenia v Normandii... ...nosil svoju typickú tankistickú baretku, občas na čiernom saku vojenské nášivky a vyznamenania, ktoré dostal. Bol jeden zo štyroch Slovákov vyznamenaných francúzskym Radom čestnej légie“, spomína Veronika na pána Fischera. V tom čase však ešte nepoznala príbeh pani Violy. S ním sa stretla len pred desiatimi rokmi, keď už pracovala ako reportérka v televízii JOJ a začala nakrúcať dokumentárny cyklus Neumlčaní. Vtedy sa vďaka jednému pánovi, ktorý prežil holokaust ako tlmočník, dopočula o žene, Slovenke, ktorá žije v Prahe a prežila štyri koncentračné tábory a Mengeleho pokusy. Nakoniec sa dopátrala k adrese. „...a išla som do tej Prahy, zaklopala som, a otvorila mi dvere moja pani Viola. Takže to bolo veľké prekvapenie, že ja vlastne tú ženu poznám...“, opisuje svoje stretnutie s pani Violou v Prahe. Dohodli sa na natočení dokumentárneho filmu o jej živote. Avšak spomienky, aj keď po sedemdesiatich rokoch, boli príliš bolestné na to, aby ich mohla pani Viola detailne prerozprávať pred kamerou. Padol návrh, že by sa mohla napísať o tom kniha, ale ten ostal iba „prišpendlený“ vo vzduchu a ani pani Homolová, ani pani Viola sa ním podrobnejšie nezaoberali. Až o dva roky neskôr sa stalo, že Veroniku oslovilo vydavateľstvo Ikar s ponukou, nech pre nich napíše knihu a ona im ponúkla príbeh pani Violy. Tá rada súhlasila, pretože chcela, aby jej príbeh a spomienka na jej blízkych zostala, aj keď tu už ona nebude. A tak sa začala dvojročná cesta, počas ktorej pátrala spisovateľka aj v archívoch napr. vo Washingtone, Osvienčime, či v Jeruzaleme, aby mohla tvrdenia pani Violy podložiť faktami. Nie preto, že by jej neverila, ale preto, aby jej verili aj viac skeptickejší čitatelia. Nakoniec kniha vyšla začiatkom novembra 2016. Je plná silných spomienok, emócií a priam neuveriteľných udalostí. Je to kniha o smrti a o prežití. O tom ako vám môže jedno rozhodnutie zachrániť alebo zobrať život. O strate a znovuobjavení nádeje, ktorá sa už zdala tak vzdialenou. O tom ako môže aj obyčajný človek prežiť krutosť iných ľudí. Je to o tom, či sa vy dokážete s tým všetkým, čo sa stalo, vyrovnať natoľko, aby ste mohli žiť ďalej.
S autorkou Veronikou Homolovou Tóthovou sa konala dňa 27. januára 2017 beseda na radnici v Lučenci. Okrem dospelých a pamätníkov, ktorí sa chceli stretnúť s touto úžasnou autorkou, sem zavítali aj mladí ľudia, medzi ktorými nechýbali ani žiaci Strednej priemyselnej školy stavebnej O. Winklera v Lučenci. V počte štrnásť žiakov sme sa s nedočkavosťou usadili a keď to celé začalo, s údivom sme počúvali rozprávanie pani Homolovej. Rozprávala o sebe, o pani Viole, o knihe a o tom všetkom, čo zažila pri jej písaní. Po viac ako hodine sme sa s boľavým srdcom a myšlienkami na všetok ten smútok a strasti života, ktoré musela pani Viola prežiť, pobrali domov. Ešte predtým sme sa spolu s autorkou odfotografovali a nechali si podpísať knihu, ktorú žiačka III. A triedy Lenka Gaberová už aj stihla dočítať. Jej spolužiak, Jakub Dibala je síce ešte len v polovici príbehu, ale aj on, aj Lenka mi ochotne odpovedali na moje otázky.
Aké máš pocity?
Lenka: „Niektoré pasáže tejto knižky sa čítali naozaj ťažko. Vzbudila vo mne ľútosť, smútok a v určitej časti aj pobúrenie.“
Jakub: „Poviem ti, keď ju dočítam celú.“
Myslíš si, že by si ty alebo niekto, koho poznáš dokázal/a prežiť to, čo pani Viola?
Lenka: „Ja? Určite nie. Pani Viola prežila veci, ktoré by som ja určite prežiť nedokázala, ba neviem si ich ani predstaviť.“
Jakub: „Neviem, či by som to zvládol ja, ale niekto, koho poznám, by to zvládol určite - môj prastarý otec sa tam bohužiaľ dostal a chvalabohu to prežil.“
Zanechala táto kniha v tebe nejakú emočnú stopu?
Lenka: „Táto kniha zanechala vo mne smútok, aj poznanie vtedajšieho života. Života prenasledovaných Židov.“
Jakub: „Emočnú „ujmu“ som mal aj predtým, keďže viem, čo si tam prastarký vytrpel. No, dojala ma tá kniha v tom, ako to pani Viola zvládla.“
Komu by si odporučil/a prečítať si túto knihu?
Lenka: „Myslím, že táto kniha je určená takmer pre všetky vekové kategórie, ale najmä pre tých mladších čitateľov, ktorí si z nej odnesú ponaučenie a pochopia.“
Jakub: „Odporučil by som ju mladším, hlavne tínedžerom, aby aj oni pochopili, aké to tam bolo a ako sa žilo.“
Vedel/a by si si predstaviť filmové spracovanie tejto knihy?
Lenka: „Vedela. Uvítala by som ho.“
Jakub: „Určite by som uvítal aj filmové spracovanie knihy.“
Moje poďakovanie patrí na záver všetkým menovaným, ale aj nemenovaným za úžasnú hodinu literatúry, dejepisu, etiky, ...
Alžbeta Čajková, IV. A
(Fotky: Jakub Dibala, III. A)
Halovú sezónu v atletike, úspešne začal náš študent Lukas Figa (II. S), atlét MAC Redox Lučenec. Dňa 21.01.2017 sa konali v Bratislave Halové majstrovstvá stredoslovenského kraja v atletike. Lukas súťaží v kategórii dorast a získal dvakrát 1. miesto a to v behu na 60 metrov a v behu na 200 metrov. Lukasovi sa v atletike naozaj darí, tu je prehľad aspoň niektorých jeho úspechov.
tovi - Michalovi Golianovi, ktorý sa venuje netradičnému športu a to pretláčaniu rukou.
Tu sa súťažilo v pretláčaní len 
pravou rukou a Michal opäť nesklamal a skončil v hmotnosti nad 80 kg na 1. mieste.
