Ako ten čas letí! Zdalo sa nám, že to bolo len pred pár týždňami. Ale nie! Už je tomu rok, čo sme sa prvýkrát zúčastnili súťaže s názvom KÉK (po slovenský modrá).
Názov súťaže je akronym, ktorý vznikol z maďarského názvu Kreatív Építő Kezek, čo po slovensky znamená „kreatívne stavbárske ruky“. Hlavným cieľom Strednej priemyselnej školy Józsefa Jákyho v Székesfehérvári (Maďarsko) pred 3 rokmi bolo zorganizovať súťaž pre budúcich stavbárov, počas ktorej využijú nielen teoretické vedomosti a praktické zručnosti osvojené v školských laviciach, ale hlavne aby preukázali svoju kreativitu, ktoré pre povolanie stavbára je možno to najdôležitejšie. Vlani sme získali 3. miesto a tak vyhrali pre školu dve palety stavebných hmôt a pobyt v Tihanyi v apartmánoch firmy Fehér Cégcsoport. S odovzdávaním cien boli problémy, nakoľko maďarské dcérske spoločnosti firiem Baumit a MAPEI nemali povolenie prekročiť hranice v Európe bez hraníc a tak sme si museli zabezpečiť dovoz od hraníc na vlastné náklady. Preto sme sa síce na tohtoročnú súťaž prihlásili, ale sme si predsavzali, že sa iba zúčastnime a nechceme vyhrať žiadne ceny.
V piatok ráno bolo pochmúrne počasie. Ako keby aj tam hore vedeli, že tohtoročné súťaženie bude len ako keby. Za hranicami začalo liať, naozaj sa spustil taký lejak, že miestami sme ani nevideli, či sme ešte stále na ceste, cítili sme sa ako pretekári Formuly 1, ktorí v daždi vidia pred sebou iba svetlá predošlého auta. Našťastie prietrž mračien sme nechali za sebou na diaľnici: ako sme z nej vyšli, bolo síce zamračené, ale ani stopy dažďa.
Domáci nás privítali s takou láskou, ako keby nás poznali už stáročia. Niet sa čudovať, taká ja maďarská mentalita, tešia sa aj na tých hostí, s ktorými boli spolu jeden spoločný víkend pred rokom, ale medzičasom o nich ani nepočuli. Ubytovali nás na internáte Univerzity Corvinus; tiché, čisté miesto v zelenej zóne mesta.
Prvé poobede nám ukázali kaštieľ v Iszkaszentgyörgyi, ktorý dakedy v 18. storočí dala postaviť rodina Amadé. Nakoľko sa do rodiny oženili potomkovia ďalších grófskych rodín Bajzáth a Pappenheim, kaštieľ nesie meno všetkých troch týchto rodín: Amadé-Bajzáth-Pappenheim. Kaštieľ je sčasti zrekonštruovaný. V jednej prerobenej časti funguje miestna základná škola, kde študoval aj samotný zástupca riaditeľky. Ďalšia časť funguje ako múzeum. Lepšie povedané výstavisko jedného starožitníka z Fínska. Kaštieľ v roku 1944 slúžil ako sídlo fínskeho veľvyslanectva. Odvtedy tu bol aj obecný úrad, lekáreň, pošta a všeličo možné. Dnes tu okrem múzea a základnej školy organizujú spoločenské akcie: aj v čase, keď sme tam boli my bola skúška miestnej folklórnej tanečnej skupiny a chystali svadbu (nevesta so ženíchom sa fotili na dvore kaštieľa). Čo bolo možno najviac zaujímavé pre stavebné oči a ruky, pustili nás aj do podkrovia, čo v iných kaštieľoch nebýva zvykom. Zástupca riaditeľa, náš sprievodca poukazoval, ktoré časti strešnej konštrukcie už boli vymenené, porozprával o komínoch, ktoré pod strechou mali také obrovské rozmery, ktoré sme predtým nikde inde nevideli.
Po obhliadke kaštieľa sme sa vybrali na krátku túru cez bývalý park, ktorý by sme dnes už nenazvali parkom, ale lesom. Po pár minútach sme boli pri kamennom stole. Tu nás čakala prvá súťažná disciplína. Domáci vytlačili na papier modré ruky, symbol súťaže a tie skryli v kríkoch, na konároch stromov, pod nimi. Našou úlohou bolo nájsť čo najviac z týchto modrých rúk. 280 papierikov začalo hľadať 11 družstiev, teda v priemere cca 25 ks na každú skupinu. Nám sa podarilo nájsť 53 rúk, čím sme boli jednoznačne najúspešnejší. Pamätáte si, čo som napísal na začiatku? Prišli sme sa len zúčastniť, ale nevyhrať! J
Cestou naspäť ku kaštieľu sme si ešte pozreli pyramídu, postavenú na počesť jedného člena grófskej rodiny, ktorý urobil pár skutkov, ktoré neboli hodné jeho šľachtickému pôvodu a mladík spáchal samovraždu. Z vyhliadkovej veže sme si pozreli celé okolie. Naši miestni kolegovia porozprávali, ako tu sánkovali v časoch, keď les bol naozaj iba parkom. V pivnici kaštieľa nás čakala večera, po ktorej sme veľmi rýchlo opustili priestory: bolo chladno a domáci „zakúrili“ fakľami proti hmyzu, no samozrejme za pár minút bol taký dym, že sme videli maximálne na človeka, ktorý sedel oproti alebo tesne pri nás.
V sobotu sme po oficiálnom otvorení súťaže od 9:00 absolvovali 11 súťažných disciplín. Pri riešení úloh sme naozaj potrebovali okrem vedomostí a zručností kreativitu. Veď bez nej by nevznikla báseň o kelni, ktorá bola vyhlásená za najlepšiu a preto odznela aj v nedeľu pri vyhodnocovaní celej súťaže. O kreativite našich žiakov svedčí aj motív (hlava líšky), ktorý vytvorili za pomoci farebných omietok od Baumitu a maskovacích pások na kus sadrokartónu. Aj táto práca bola hodnotená maximálnym počtom bodov. Študenti Univerzity Miklósa Ybla nám dali za úlohu postaviť čo najvyššiu vežu zo špagiet na vrchole s cukríkom marshmallow, ktorá sa dotýka dosky stola. Mohli sme si použiť lepiace pásky, ktoré sme dostali na mieste, ale aj ďalšie pomôcky, ktoré sme mali pri sebe. Netrvalo nám dlho a prišli sme na to, že tá veža nemusí mať pevné základy, môže aj visieť z lampy. Postavili sme aj stôl hore nohami, aby sme dosiahli väčšiu výšku. Aj za túto disciplínu sme získali maximum bodov, dokonca sme boli taký rýchly, že nám položili testové otázky, na väčšinu ktorých sme správne odpovedali a tak získali bonusový bod.
Jazykové znalosti sme využili počas úlohy, v ktorej sme mali jednu anekdotu preložiť z maďarčiny do angličtiny. Ďalšou časťou úlohy bolo nakresliť obrázok podľa popisu, ktorý bol v angličtine, aj v nemčine. Počas iných súťažných disciplín sme okrem iného poskladali model strešnej konštrukcie, z bieleho piesku sme vymodelovali Balaton, z kvádrov z Ytongu sme zase mali vytvárať „sochy“ a bránu, aby nespadla - naša spadla. J Vedomostný test, práca so zámockou dlažbou, situačná hra a mnohé ďalšie úlohy sme absolvovali s takým súťažným nasadením, že mnohokrát sme sa pohádali, ako riešiť jednotlivé časti úloh.
Na záver sme dostali za úlohu postaviť most zo špajdlí a farebných gumičiek. V prvých minútach dvojhodinového časového úseku sme ani netušili, čo máme robiť nakoľko ja nie som stavbár a žiaci ešte neprebrali inžinierske stavby. Statička, ktorá úlohu zadala, ochotne nám vysvetlila, ako na to. S takým elánom sme sa pustili do „gumičkovania“ špajdlí, že som vedel, že z toho musí vzniknúť nejaký „pevný“ most. Pri odovzdávaní sme videli mosty ostatných družstiev a zistili sme, že ten náš nie náhodou nazvaný Rainbow Gate (Dúhový most), možno sa viac podobal na plachetnicu, ale my sme boli naň hrdý. S veľkou nervozitou sme čakali na skúšku zlomu. Prvý most vydržal záťaž 119 N, druhý 171. Začali sme sa obávať, že ten náš sa zlomí po prvých newtonoch. Veľké očakávanie a nakoniec na naše najväčšie prekvapenie náš výsledok 107 N. Skvelé! Na to, že sme ani tušenia nemali na začiatku, čo a ako máme urobiť skvelé 6. miesto v tejto disciplíne. Odchádzali sme na ubytovanie s vedomím, že hoci sme boli šikovní v niektorých disciplínach, ale Rainbow Gate opečatil nás osud a podarilo sa nám splniť cieľ nevyhrať.
V nedeľu sme prišli na vyhlásenie výsledkov do spoločenskej miestnosti školy. Miestni nezabúdajú na minulosť a počas vyhodnotenia súťaže ocenili svojich starších kolegov, ktorí už sú na dôchodku, ale v minulosti urobili pre školu veľa. V slávnostnej atmosfére sa ujal slova podpredseda župy, ktorý vyzdvihol snaženie škôl nájsť šikovných mladých ľudí. Člen stavebnej komory, majiteľ stavebnej firmy, absolvent Strednej priemyselnej školy Józsefa Jákyho a jeden z hlavných sponzorov celej súťaže v jednej osobe zase hovoril o tom, že počas jednotlivých disciplín sledoval žiakov, ich snaženie a vedel by si niektorých predstaviť vo svojej firme. Riaditeľka školy hovorila o tom, aká je rada, že sme prijali ich pozvanie a už tretí krát mala pocit, ako keby sa aspoň na jeden víkend vytvorila nová rodina, rodina mladých šikovných, kreatívnych žiakov a ich učiteľov.
Po odovzdávaní cien bývalým zamestnancom školy prišla naša chvíľa. Najprv sa odovzdali pamätné listy všetkým družstvám. Naši žiaci nechápali, prečo nás nevolali. Ja som už tušil, vedel, že to znamená ocenenie. Napriek tomu, že sme nechceli, tento rok sme boli ešte úspešnejší, než vlani. Po vlaňajšom treťom mieste sme sa umiestnili na 2. mieste. Z bodovania všetkých úloh bolo zrejmé, že do poslednej disciplíny sme boli na 1. mieste. Ten most! Ten nám to celé pokazil! J Takže znova riešiť dopravu na dodanie palety stierky od Baumitu!
Šťastní z úspechu, plní nových zážitkov sme sa rozlúčili s našimi hostiteľmi. Počas slnečnej ceste domov som bol hrdý na tých troch na zadnom sedadle, ktorí síce nie sú dokonalí (kto je?), že sme spolu zabojovali a už nie prvýkrát potvrdili, že bola dobrá voľba ich nominovať na súťaž. A kto sú to: Réka Bálintová (III. A), Tamás Balga (III. A) a Ákos Nógrádi (II. A).
Csaba Bóna
