Bývam v malebnom mestečku na juhu Slovenska. Mám tu kamarátov, známych a celú moju rodinu. Nič mi tu nechýba. Rád chodím do školy, aj keď musím dochádzať do susedného mesta. Máme dobrý kolektív. Miška, Jarka a Karol sú moji naj kamoši. Trávime spolu veľa času. Škoda, že majú na život v našom meste iný názor.
Je pondelok ráno. Vôňa maminej omelety ma dvíha z postele. Rozospatý vchádzam do kuchyne a mama ma víta s prekvapujúcou informáciou: „Počul si, že Miška sa sťahuje?“ „Čo?“ - prekvapene som sa na ňu pozrel. Neveril som vlastným ušiam. Myslel som si, že ešte spím. „To nemôže byť pravda. Veď mi nič nespomínala.“ „Rozprávala som sa s jej rodičmi a vraveli mi, že odchádzajú.“ Moja mama a jej sú kolegyne. Rýchlo som do seba nahádzal omeletu a utekal do školy.
Vojdem do triedy a tam Jarka s Karolom si niečo šuškajú. Mišku nevidím nikde, hoci je vždy medzi prvými v triede. „Ahojte, Miška tu ešte nie je?“ - opýtal som sa. „Nie je, balí sa. Zajtra už odchádza. Ty o tom nevieš?“ „Nie, neviem. Mám pocit, že okolo mňa to už všetci vedia okrem mňa“ - nahnevane som zašomral.
Mali sme hodinu slovenského jazyka, kde som schytal hneď dve trojky. Celý čas som myslel na Mišku.
Po škole som sa vybral k nej. Otvorila mi Miškina mama. Vošiel som do Miškinej izby a ona sa fakt balila. „Ahoj. Vážne? Odchádzaš a mne nič nepovieš?“ - vyčítavo som jej povedal.
„Nehnevaj sa, ale viem, ako by si zareagoval. Ja mám na túto dieru iný názor.“ - flegmatik. „Dieru? Cha! Dovoľ mi presvedčiť ťa o opaku. Zajtra si môžeme dať rande.“ - sebaisto som vystúpil. „Haha, rande?“ - vysmiala ma, aj keď nechápem prečo. „Áno rande! Ty, ja a mesto. Rande v trojke. Ukážem Ti krásy nášho okolia. Ja si takéto rande so svojim mestom užívam často.“ Každú sobotu sa vyberiem na bicykli a obdivujem okolitú krásu.
„Dobre teda presvedčil si ma. Nedávam ti veľkú šancu, ale môžeme to skúsiť. Aspoň vieš, prečo som ti to nepovedala. Bála som sa tvojich bláznivých nápadov. Lenže máš čas do štvrtej. O piatej odchádzam.“ - prísna ako učiteľka.
„Dobre, zajtra o siedmej ráno buď pripravená na cyklotúru.“ Miška len prikývla. Vedela, že pustiť sa so mnou do hádky sa neoplatí.
Je presne 7.00 a ja zvoním pri Miškiných dverách. Zabudol som na jej nepresnosť, takže som si ešte počkal 10 minút. Otvorili sa dvere a v nich rozospatá Miška v prilbe. Vyzerala dosť komicky.
Nasadli sme na bicykel a vyrazili. V pláne som mal desaťkilometrovú trasu cez miesta, ktoré som ja sám objavil. Bolo desať hodín a my sme ešte neboli ani v polovičke. Nepočítal som s Miškinou, tak strašnou kondičkou. Celú cestu nadávala. Bola zlatá. Keby vedela cestu späť domov, tak by sa otočila a odišla. Lenže nevedela. Takže jej nezostávalo nič, iba ma nasledovať. „Toto má byť to tvoje rande? Taká hlúposť, že rande s mestom.“ - kričala po mne. „Už sme tu.“ - úsmevom na perách som jej zakričal. Zastali sme uprostred cesty vedľa lesa. „Kde? Však tu nič nie je“ - gúľala očami. „Ale je.“ - ukázal som hore na kopec. „Tam pôjdeme“. Miške nezostávalo nič iné len ísť za mnou. Už sme boli hore. Nadávala ako nikdy predtým. Priznávam mne sa to páčilo. Miška lapala po dychu a keď uvidela tú krásu onemela. Celé mesto na dlani. Okolitá príroda ako z rozprávky. Potôčik, lúka plná kvetov, hory a naše mesto. „Vidíš. Takéto rande ja mávam. A ty chceš odtiaľto odísť?“ V batohu som mal pripravený obed s dekou. Sadli sme si na deku a najedli sme sa. Rozprávali sme sa o rôznych témach a čas letel. Ani sme si neuvedomovali, koľko je hodín. Cítili sme sa veľmi dobre. Mala veľmi pekný úsmev. Až teraz som si uvedomil, aká je pekná. Myslím si, že rovnaké myšlienky mala aj ona. Nakoniec to nebolo rande v trojici s mestom, ale iba ja a Miška.
Cesta späť bola ešte príjemnejšia. Mesto bolo zrazu farebnejšie popri Miške. Ruka v ruke sme si kráčali. Už sa stmievalo. „Ešte chceš odísť?“ - bojácne som sa jej opýtal. Pozrela sa na mňa, pobozkala ma a povedala: „Rande v trojici s mestom bolo pekné, ale rande s tebou bolo krajšie. Len teraz som si uvedomila, čo je okolo nás a kto vedľa mňa stojí.“ Tieto slová boli najkrajšie, čo som kedy počul. Ďalšia etapa môjho života je predo mnou.
Erik Szabó, IV. A
(Ilustračné foto: https://felvidek.ma)