Otvorila som oči. Videla som veľmi hmlisto, všade bola tma. Nevnímala som svet naokolo a vôbec nič som nepočula. Pozrela som sa na hodinky a bolo päť minút po polnoci.
Po chvíli sa mi začal zlepšovať zrak a sluch. Okolo mňa boli svetlá a hrala hlasná hudba. Prišiel za mnou a zobral ma vedľa. Vôbec som nevedela, kto to je.
„Si v pohode?“ mlčala som. ,,Vieš, zaspala si pri repráku s hlasnou hudbou, celý večer som sa o teba bál. Ach, prepáč zabudol som, moje meno je Michael.“
,,Hmm,“ to bolo to jediné, čo zo mňa v tej chvíli vyšlo. Potichu som ho sledovala, keď odrazu vytiahol fotoaparát a odfotil si moje oči. Zobrala som sa a rýchlo som utekala domov. Mesiac sa mi díval priamo do očí a pršalo. Dážď, ktorý klepotal na parapetnú dosku mi nedal spať.
,,Neverím!“ zvýskla som ráno nahnevane. V zrkadle bol už len tieň mojich napuchnutých očí po včerajšej noci. Rýchlo som sa obliekla a utekala na vlak, kde som cítila, ako na mňa hľadeli niečie oči nekonečných jedenásť minút. Konečne som vystúpila a na ušiach som mala zrazu slúchadlá a na perách som cítila pohladenie ústami niekoho iného. Neverila som vlastným očiam. Jemne chytil moju ruku a viedol ma. Sama som nevedela kam, až kým som neuvidela kaviareň, ktorá sa volala ,,Jedenásť“.
,,Veľmi zvláštny názov pre kaviareň, nemyslíš?“ Nič mi na to nepovedal. Sadli sme si a ukázal mi bilboard, ktorý svietil nad kaviarňou. Boli tam moje oči asi stokrát väčšie. ,,A takto som ťa našiel,“ milo sa usmial.
Po dlhých hodinách sedenia v kaviarni ma pozval k nemu domov. V bytovke, v ktorej býval, neboli schody. Vôbec som tomu nerozumela. Nastúpili sme do starého výťahu, ktorý sa triasol a na medziposchodí nečakane zastal. Zasekol sa. Michael búchal dverami. Po chvíli sa mu ich podarilo nejako otvoriť. Pocítila som pevný stisk jeho ruky. Michael videl, ako sa výťah rúti dolu.
Odvtedy som bola stále s ním. Išli sme spolu na vlak z laboratória. Cestou sa pozrel na mobil a bolo 11:11, hneď mi to pripomenulo našu kaviareň. Nastúpili sme do vlaku a Michael uprene pozeral na jedno dievča. Išiel za ňou, dal jej na uši slúchadlá a pobozkal ju. Až keď sa otočila, videla som presne takú istú osobu, ako som ja. Potom som pochopila, že sa pozerá na mňa pred niekoľkými dňami.
Môj život sa stal jedným opakujúcim sa momentom, v ktorom som stretla svoju spriaznenú dušu.
Marína Gorobec, II. A
(Autorské práva fotky: SHUTTERSTOCK)
