Príbeh z „doby kovidovej“
Bol pekný slnečný deň. Blížil sa čas západu slnka a vtom do mojej izby vtrhla moja mama: „Zase iba ležíš a nič nerobíš? Myslíš si, že si nejaký princ, či čo?!“ Neprestávala s krikom a ja som vybuchol, ozval som sa a do desiatich sekúnd od začiatku argumentovania priletela na moje ľavé líce facka.Tá facka bola taká silná, až som spravil krok dozadu. Nechápal som, čo to do nej vošlo. Vybehol som z izby a rýchlo utekal priamo na záhradu za mojím psíkom Kylie. Je to hravá sučka plemena dalmatínov. Cestou som v chodbe schmatol obojok spolu s vodítkom. Hneď ako ma Kylie zbadala, usmiala sa a začala bežať ku mne. Keď som bol pri nej, nasadil som jej obojok, pripol vodítko a rýchlo sme šli do blízkeho lesa.
V momente ako sme vkročili do lesa, mi ten pohľad vyrazil dych, až som sa musel zastaviť. Oranžovo-červený západ slnka presvitajúci cez koruny stromov a popritom jemne chladný vánok pofukujúci pomedzi moje vlasy a šuštiaci lístím. Akoby mi zrazu vietor pošepkal do ucha myšlienku – čo keby sme ušli? Nevedomky som to vyslovil nahlas a Kylie sa ku mne v tom momente otočila s kňučiacim hlasom a smutnými očami. Akoby mi rozumela. „Všimol by si podľa Teba niekto, že sme ušli?“. Pomaličkým krokom sa začala približovať až celkom ku mne a potom si ľahla na špičky topánok, akoby mi tým chcela niečo naznačiť. „Chceš mi povedať, aby sme zostali?“ V tichu akoby Kylie prikývla. Bolo mi jasné, že chce zostať, ale čo ja? Nevedel som. Kylie sa postavila a začala ma ťahať, aby sme pokračovali v prechádzke. Pustil som ju a s úsmevom od ucha k uchu a vyplazeným jazykom pobehovala pomedzi stromy akoby to boli kužeľky, ale ja som naďalej rozmýšľal. Rôzne myšlienky mi pobehovali hlavou a nedokázal som ich ignorovať.
Slnko medzitým zapadlo. Čas rýchlo prešiel, možno kvôli všetkým tým myšlienkam a otázkam, ktorých som mal celý čas plnú hlavu. Bola tma a ja som sa nestihol spamätať, kde vlastne som. Inštinkt mi hovoril, aby som išiel dokopca, ktorý bol priamo za mnou. Rýchlo som dal Kylie obojok a schmatol vodítko na krátko. Celý čas sme išli potichu rýchlym tempom, až pokiaľ sme nevyšli na pole na vrchu kopca. Na konci poľa som zbadal cestu, ktorou leteli autá i kamióny. Pozrel som na ľavú stranu poľa, kde som videl len vysoké listnaté a ihličnaté stromy, našťastie napravo som videl náš dom. Spolu s Kylie sme si vydýchli a vydali sa tým smerom. Hneď som zbadal všade rozsvietené svetlá a napadlo mi, že by sa o nás mohli rodičia báť, dupľom po tej hádke. Zrýchlili sme tempo a do piatich minút sme boli pred dverami, zhlboka sme sa nadýchli a vošli sme dnu. V sekunde som uvidel mamu. So slzami v očiach ma pevne objímala a stískala. Spýtala sa ma, kde sme boli tak dlho a že už volali na políciu a spolu so susedmi nás chceli ísť hľadať. Kylie som pustil na záhradu a rodičom som všetko vyrozprával a ospravedlnil sa.
Adrián Bornay, II. B
(Ilustračné foto: https://latszoter.hu/sites/default/files/11/01/nadasdynora110116_1.jpg)
