Tak pod krídlami anjelov letíme každý svojím životom,
No občas sa nám podarí na chvíľu sa zastaviť,
stretnúť blízke spriaznené duše, pospomínať na staré dobré časy,
aj na tých, čo už nie sú medzi nami.
No my ešte tu sme stále, ešte žijeme.
Tak je tu nádej, že sa znova stretneme.
Do skorého videnia, milí spolužiaci, priatelia.
To je len niekoľko veršov z príležitostnej básne Vlasty Čupkovej, rodenej Lichej, ktorými sa prihovorila nielen svojim spolužiakom na stretnutí maturantov 5. júna 2025.
Neuveriteľných 60 rokov uplynulo odvtedy, čo sa po maturitnej skúške v roku 1965 do sveta rozišlo 27 absolventov Strednej priemyselnej školy stavebnej Klementa Gottwalda v Lučenci. Z triedy Ing. Jána Heistera sa do školských lavíc na chvíľu vrátilo už len deväť.
Práve takéto stretnutia sú ale dôkazom, že spomienky a putá, ktoré si na strednej škole vytvoríme, sú nezmazateľné a nenahraditeľné napriek tomu, že osud väčšinu často zaveje úplne odlišným smerom.
Az angyalok szárnyai alatt mindannyian a magunk életét repüljük,
De néha sikerül megállnunk egy pillanatra,
Találkozni közeli, rokon lelkekkel, visszaemlékezni a régi szép időkre,
És azokra is gondolni, akik már nincsenek közöttünk.
De mi még itt vagyunk, még élünk.
Így van remény arra, hogy újra találkozunk.
A mielőbbi viszontlátásra, kedves osztálytársak, barátok.
Ez csak néhány sor Vlasta Čupková, szül. Lichá alkalmi verséből, mellyel nemcsak osztálytársaihoz szólt a 2025. június 5-én megrendezett érettségi találkozón.
Hihetetlen, de már 60 év telt el azóta, hogy 1965-ben 27 végzős diák ballagott el a losonci Klement Gottwald Építőipari Középiskolából. Ján Heister mérnök osztályából mára már csak kilencen tértek vissza egy pillanatra az iskolapadokba.
Az ilyen találkozók azt bizonyítják, hogy azok az emlékek és kötelékek, amelyeket a középiskolában teremtünk, kitörölhetetlenek és pótolhatatlanok, még akkor is, ha a sors legtöbbünket egészen más irányba sodor.