Zaježová – rozsiahle laznícke osídlenie neďaleko Zvolena je už roky synonymom voľnosti, slobodného ducha, lásky k prírode a tradíciám našich predkov.
Novousadlíci, ktorí objavili tento zapadnutý kút po roku 1989, mu vtlačili novú pečať. Zmysel svojho života nevidia v preplnených uliciach, nákupných centrách, uponáhľanom svete. Zvíťazil pokoj Zaježovej, ktorú väčšina z nich dôverne nazýva Zaježkou.
Pozývame vás medzi ľudí, ktorí uprostred hektického 21. storočia dokážu žiť v súlade s prírodou. Domáci im zvyknú hovoriť novousadlíci. Život na odľahlých usadlostiach si novousadlíci zvolili z rôznych dôvodov. Mohlo to byť rozčarovanie z hektického mestského života, snaha o hľadanie vlastnej vnútornej rovnováhy, ale aj rovnováhy v prírode. Nakoniec, jedno od druhého mnohí považujú za neoddeliteľné.
Dedinka Zaježová nestihla napísať dlhú históriu. Maličké lazy v pohorí Javorie neďaleko Zvolena sa spojili do samostatnej obce až v roku 1958. Zaježovú tvorilo 173 lazníckych usadlostí s viac ako tisíckou hektárov pôdy. V tom čase mala obec 660 obyvateľov.
Nie náhodou je ich leitmotívom výrok mysliteľa a mystika Eckharta Tolleho: „Keď ľudia vyčistia svoj vnútorný priestor, prestanú znečisťovať Zem." Snažia sa myslieť a žiť ekologicky, nadviazať na tradície predkov a vychovávajú k tomu aj svoje deti. Časť ľudí ich preto obdivuje, iní považujú za čudákov. Ale tí, ktorí sa tu usadili natrvalo, už vedia, že pokoj a bytostné spojenie s prírodou im stoja za akúkoľvek námahu. Hoci každý z nich sa rozhodol pre život v Zaježovej z odlišných pohnútok, majú jasno v tom, čo ich spája. Sen o peknom živote na peknom mieste.
Naši študenti –stavbári aj záhradkári ako ich ľudovo nazývame, pretože študujú odbor krajinná a záhradná tvorba sa zúčastnili tejto exkurzie v lone prírody.
Tu sú ich zážitky, Lucie Bernerovej a Tibora Husára.
1. Čo si myslíš o Zaježovej?
T: O Zaježovej som si myslel, že také miesto už v dnešnej dobe neexistuje. Ľudia tu žijú s prírodou.
L: Tu by človek mohol žiť na starobu. Sú tu rozbehnuté zaujímavé projekty, o ktorých Slováci ani nechyrujú.
2. Vieš si predstaviť takýto život v takejto komunite ľudí?
T: Áno viem a dokonca po takom túžim. Vždy ma fascinoval život na lazoch, kde sa človek musí naučiť svojpomocne pracovať a získavať zručnosti, aby prežil.
L: Nie neviem, chýbal mi signál na telefón a je to tam odrezané od sveta.
3. Ako žijú tamojší ľudia?
T: Napríklad majú autobusovú zastávku s poštovými schránkami, majú svoj systém nakupovania a iné zaujímavé veci.
L: Ľudia tam žijú veľmi ekologicky.
4. Vieš si predstaviť život bez televízora?
T: Úplne v pohode aj teraz pozerám televíziu veľmi málo.
L: Myslím, že áno ak je človek obklopený príjemnými ľuďmi.
5. A čo tamojšia škola?
T: Je netradičná, tvorí ju 11 žiakov, každý v inom ročníku. Je to zaujímavé, škola hrou.
L: Súhlasím, škola hrou a v lone prírody.
Ďakujem za rozhovor. Dúfam, že sa do Zaježovej ešte vrátite.
Zasadli do lavíc, ktoré začali drať pred šesťdesiatimi rokmi. Odvtedy sa škola zmenila. Časy, keď o počítačoch a iných technický vymoženostiach nebolo ani chýru, ani slychu, sú dávno preč. No v ich spomienkach stále žijú. Profesori, ktorí nás navždy opustili, spolužiaci a škola, ktorá bola pre nich skvelým odrazovým mostíkom do ďalšieho života. Pribudli im šediny aj vrásky, ale iskra v očiach nepohasla. Najmä keď spomínajú na svoje študentské časy ožijú. Razom sa prenesú do chvíľ, keď Stredná priemyselná škola stavebná v Lučenci bola ich druhým domovom.
Šesťlístok bývalých študentov spomínanej školy sprevádzal v piatok 25. 9. na stretnutie po 60. rokoch dážď. Vonku bolo pochmúrne, no pre Katku Radolecovú, rodenú Sitkovú, Alexeja Ivanova, Jána Kováča, Daniela Maceka, Jána Mázora a Jána Makaja, nebol tento deň všedným. Spolužiaci, ktorí sa dnes už stretávajú každý rok, si opäť podali ruky a spomínaniu nebolo konca kraja. Radosti, starosti, humorné príbehy, so všetkým sa podelili. Všetci šiesti sú stavebníci a svorne tvrdia, že škola ich do budúcnosti vynikajúco vybavila.
bola vtedy moja parketa,“ spomína sympatická dôchodkyňa. Nikdy však nezabudne na slová učiteľa Pivovarčiho, ktorý jej povedal, že nemusí kresliť len portréty či krajinky.
vali riadiace posty. Diela, pri zrode ktorých stáli, majú na očiach aj dnes. Alexej Ivanov sa po škole stal vedúcim investičného oddelenia v Stavoindustrii. „Bol som spokojný. S prácou aj s platom. A veruže bolo čo robiť. Pamätám si, ako mi námestník povedal, že zo závodu môžem vyjsť len aute, aby som všetko stihol porobiť,“ s úsmevom podotkne Banskobystričan.
Aj Ján Kováč pricestoval na stretnutie do Lučenca z mesta pod Urpínom. Tiež sa po škole zamestnal v Stavoindustrii. Jeho chlapčenským snom bolo postaviť bytovku, v ktorej žijú mladé rodiny, pred ktorou sa prechádzajú mamičky s kočíkmi. Nikdy sa však nenaplnil. Ján mal pod palcom priemyselné stavby. Poľnohospodárske silá v Lučenci, Rimavskej Sobote, bývalý cukrovar, pivovar či hotel Lux v Banskej Bystrici. Na týchto aj ďalších významných stavbách zanechal svoj rukopis.
Dnes možno viac ako kedykoľvek predtým platí stará múdrosť: „Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom“.
Keďže aj študentom sa ťažko začína po prázdninách, rozhodli sme sa, že piatok 4. septembra , posledný pracovný deň, spríjemniť si športom. Naši športovci ani teraz nesklamali a s chuťou a elánom sa pustili do súťažných disciplín ako boli futbal, nohejbal, volejbal, basketbal, stolný tenis. Všetky disciplíny preverili kondíciu a fyzickú zdatnosť všetkých súťažiacich a už aj našich nových prvákov.
Nebáli sa zmerať si svoje sily aj naše dievčatá, ktoré si zahrali volejbal. A čo je vlastne šport? Je to forma fyzickej aktivity alebo zručnosti, ktorej účelom je snaha rekreovať sa: pre súťaženie, pre vlastné potešenie, pre dosiahnutie dokonalosti alebo pre akúkoľvek kombináciu týchto cieľov. Zároveň sa uvoľňuje aj psychické napätie. Keďže už naplno zarezávame, športový deň nám ostane v pamäti. Fotky z tohto dňa sú vo fotogalérii. /BA/
