Rozhovor s pánom profesorom Fodorom

 

Pavol Fodor (39) je profesorom na našej škole už 12 rokov. Vyštudoval Technickú vysokú školu. Na prvý pohľad by ste nepovedali, že je profesorom, skôr študentom. Svojím výzorom ľahko zapadne medzi nás. Kto by si pomyslel, že dlhovlasý, s tričkom rockovej kapely a tak štýlovo oblečený môže byt profesor? Keďže nás počas dvoch rokoch neučil, postupom času sme sa o ňom dozvedeli, že medzi jeho koníčky patrí horolezectvo, turistika, fotenie a dokonca je manažérom blues rockovej kapely. Naše otázky smerovali k jeho záľubám a profesii.

 

Máte nejaké špeciálne metódy, ktorými dokážete zaujať žiakov natoľko, aby ich učenie bavilo?

Snažím sa študentom čo najlepšie a najjednoduchšie vysvetliť danú látku, ale o to sa pokúša každý profesor. Taktiež sa snažím hodiny priblížiť čo najviac praxi, ale  či sa im to zdá byť zábavné alebo nie, tak to sa už musíte spýtať ich.

 Keďže je o vás známe, že ste vášnivý turista, zaujímalo by nás, ktoré miesto vo svete či u nás na Slovensku vás očarilo natoľko, že by ste neváhali navštíviť ho znova a znova?

Ak idem s dobrou partiou ľudí, tak sa všade cítim dobre. Môj najväčší výstup bol na Elbrus(5499-cca 150 m pod vrcholom). Taktiež som bol na Mont Blancku, no čakalo ma tam sklamanie. Bolo to príliš komerčné na môj vkus. Najviac sa mi páčilo na  Beluche na Sibíri, tam to bolo o niečom úplne inom. Síce to bol najťažší výstup po technickej stránke, ale určite sa to vyplatilo. Najviac ma prekvapilo to, ako môžu byť ľudia tak veľmi spätí s prírodou. Bol to pre mňa najväčší zážitok a rád by som sa tam znovu vrátil.

 Pán  profesor, nikdy ste nepremýšľali nad možnosťou vymeniť profesorský post za kariéru profesionálneho hudobníka a cestovať spolu s kapelou po celom svete?

Učiteľstvo ma baví, hudba je len môj koníček. Hudbe som sa začal venovať od strednej školy. Moje piesne spievam len pre malý okruh ľudí, či sa to dá počúvať to neviem.( Smiech). Je pravda, že som v jednej blues rockovej skupine, no nie ako spevák, ani gitarista, ani bubeník. Som ich manažérom už zopár rokov. S jedným z gitaristov som sa zoznámil tu na škole. On bol štvrták a ja prvák. O pár rokov neskôr sme sa stretli na jednom rockovom koncerte, kde sme sa dali do rozhovoru a o pár mesiacov neskôr  som sa stal manažérom skupiny SCHODY.

                                                                                               

                                                                                                                                                                                                                             

Diana Galádová, Ivana Krupinská

 

 

Interview so zástupcom riaditeľa školy

 

 

 

 

Ako osobu pre náš rozhovor sme si vybrali pána profesora Csabu Bónu, zástupcu riaditeľa školy a taktiež učiteľa na našej škole. Zvolili sme si ho,  pretože je to jedna z najdôležitejších osôb našej školy a mnoho žiakov by chcelo vedieť o ňom viac.

 

 Na začiatok by sme sa Vás spýtali, odkiaľ pochádzate a kde ste študovali?

 

            Obec odkiaľ pochádzam sa volá Bulhary. Je to malá dedinka, ktorá má asi 300 obyvateľov. Nachádza sa v okrese Lučenec pri Fiľakove pod vrchom Veľký Bučeň.

Tri roky som chodil  na základnú školu v Bulharoch a od štvrtého až do ôsmeho ročníka som chodil na základnú školu vo Fiľakove s vyučovacím jazykom maďarským.

Neskôr som študoval na gymnáziu vo Fiľakove. Študoval som na Univerzite Komenského v Bratislave, na matematicko-fyzikálnej fakulte.

 

Prečo ste si zvolili profesiu učiteľa a prečo práve deskriptívnu geometriu?

 

            Na základnej škole som mal dobrú fyzikárku,  jej prístup sa mi zapáčil a už v siedmom ročníku som bol rozhodnutý, že raz chcem byť takým dobrým učiteľom, akým bola ona. Vtedy som chcel byť učiteľom matematiky a fyziky. Matematika bola daná od začiatku, tá mi šla veľmi dobre – chodil som na súťaže a olympiády. Ako druhý predmet som si zvolil fyziku vďaka učiteľke, ale na gymnáziu sme mali inú fyzikárku. Vedel som, že s tými vedomosťami z gymnázia, fyzika nie je dobrý nápad. Uvažoval som, aký iný aprobačný predmet si zvoliť. Podal som si žiadosť na matematiku a informatiku, aj na matematiku deskriptívu. Aj napriek tomu, že som ju na strednej škole nemal. Náhodou sa mi dostal do ruky zošit mojej sestry a zapáčili sa mi konštrukcie a pedantnosť v jej zošite. Zvolil som si matematiku a deskriptívnu geometriu, lebo som nemusel robiť prijímačky,  ktoré by som na matematike a informatike musel robiť, a tak som si zvolil ľahšiu cestu.

 

Koľko rokov učíte na našej škole a po akej dobe pôsobenia na našej škole ste sa stali zástupcom riaditeľa?

 

            Na tejto škole učím od roku 1997, to je 16 rokov. Od roku 2004 som zástupcom riaditeľa, teda som bol sedem rokov radovým učiteľom.

 

Ako hodnotíte školstvo v súčasnosti v porovnaním  s obdobím, keď ste začali učiť?

 

            Nedá sa porovnať! Nemyslím len na to, že prístup žiakov a v mnohých prípadoch aj ich rodičov sa zmenil, ale hlavne na to, že v roku 1997 bola budova školy na úplne inej úrovni. Nemyslím tým počítače, ale celkové vybavenie školy – okná, lavice a tak ďalej.

 

Ďakujeme za rozhovor a prajeme Vám veľa úspechov v práci.

 

 

Michal Šuveg

 

 

 

Reklama – myseľ života

(fejtón)

 

 

Z televízie v priebehu filmov dostávame svieže dávky reklamy. Vďaka nim sa nám žije oveľa ľahšie - nemáme problémy so životným rytmom, nákupmi ani oddychom.

 Každé ráno začínam deň so zdraviu prospešnou a na vitamíny bohatou Nutellou, ktorá dodáva energiu na celý deň. Často dostávam čokoládu Milku od šťastných kravičiek z ekologicky dokonalých Álp. Môj otec síce tvrdí, že čokoláda kazí zuby, ale on  nevie, že vďaka Orbitu bez cukru si už nepotrebujeme robiť starosti o hodnoty pH v ústnej dutine. Na obed mama pripraví rezne so zemiakovým šalátom vylepšené majolenkou Helmans. Po každom jedle mama umyje riad úplne novou Jarou. Na večeru budeme mať chlieb s Perlou, lebo sa oplatí, ale sestra si aj tak presadila Floru, pretože prospieva jej srdcu. 

Vďaka reklame už nemusíme rozmýšľať, pretože reklama rozmýšľa, v mnohých prípadoch, za nás.

 

Michal Šuveg

 

 

Slovenské zdravotníctvo

(fejtón)

  

   Poznáte to čaro ordinácií, kde vám lekári vykúzlia vždy úsmev na tvári?

   Sedím v čakárni u mojej kožnej lekárky s lístočkom v ruke, na ktorom jasne svieti čas 10:00. Je presne štvrť na jedenásť. To ešte nie je až také zlé na to, že miestnosť je plná ľudí a pani doktorka si veselo telefonuje. Zjavne je oveľa dôležitejšie vyrozprávať priateľke, čo sa jej prihodilo cez víkend. Však kam sa ponáhľať? Predsa nikto z nás nemá na pláne nič iné ako podriemkávanie na extra pohodlnej stoličke.

Už sa mi hádam začalo aj niečo snívať, keď vtom niekto zaklopal na dvere. Čo nevidí že klopať môže len poštár, medveď alebo smrť?! Vyšla sestrička, ktorá sa doteraz tvárila akoby sme jej všetci zjedli večeru, nahodila úsmev Mony Lízy a nad hlavou sa jej rozsvietila svätožiara. „Nech sa páči pán primátor,“ zaznelo z jej úst a ja som mala chuť vstať a odmeniť jej bravúrny herecký výkon potleskom. Tak trochu sa aj cítim ako v divadle, len neviem, či sledujem komédiu alebo tragédiu. Nechcem si ani predstaviť, čo za pliagu má tento vplyvný človek na tele, pretože je tam už celú večnosť. Spomeň čerta. Konečne opúšťa priestory ambulancie a ja s nádejou v očiach čakám na vyrieknutie priezviska Galádová. Namiesto toho, pani doktorka s kyslou tvárou a bez slova opúšťa budovu. Sestrička vykukne a zahlási: „Na dnes končíme.“

   Nuž čo, nabudúce sa mi to snáď podarí. Je to fakt super! Určite odporúčam i vám prísť stráviť časť svojej mladosti na kožné oddelenie.

 

 

Diana Galádová

 

             ROZHOVOR v školskom bufete

 

Očarujúca sympatická mladá slečna (33), ktorá je bufetárkou na stavebnej priemyslovke, od nej každý študent odchádza z bufetu s úsmevom na tvári hlavne keď naplní ich hladné brušká . Vlaďka je medzi študentmi veľmi obľúbená, niektorí ju navštevujú dokonca aj cez vyučovacie hodiny. Medzi ňou a niektorými vzniká dokonca aj platonická láska a my sme zisťovali viac.

 

 

Aké bolo vaše predchádzajúce povolanie ?

Pracovala som ako predavačka v jednom obchode a teraz som bola dlhšiu dobu nezamestnaná a tento školský rok pracujem tu v školskom bufete.

Aký máte názor na profesorov tejto školy?

Ako hovorím som tu len tento prvý rok takže som ich zatiaľ nemala ako veľmi spoznať, chodia sem veľmi málo, občas niektorí na kávu alebo na čaj.

Ako sa vám páči táto práca ?

Určite je to lepšie ako sedieť doma nezamestnaná, nemôžem sa ani sťažovať, študenti nie sú vulgárni, ba naopak sú veľmi milí.

Hovorí sa, že medzi vami a študentmi je aj nejaká tá platonická láska. Je to pravda ?

Ešte som o tom nepočula, ale možno aj áno. Ako hovorím sú milí, zlatí, dá sa s nimi o všeličom porozprávať a zavtipkovať, takže ich mám veľmi rada.

Čo tak vrátiť sa do školských lavíc?

S týmito chalanmi určite áno, opäť zažiť všetky tie zážitky, lyžiarsky a kadejaké zájazdy. Ale znovu sa učiť to isté by ma už veľmi asi nebavilo, ale radšej byť v škole, lebo teraz ja ťažko za prácu, takže sa učte.

Ďakujeme za rozhovor.

 

Dominik Ozdinec

 

INTERVIEW

 

Pán profesor Karol Klincko sa narodil v Malackách, ale svoje študentské časy prežil v Rožňave, po strednej škole v Bratislave, na vysokej škole a od r. 1983 žije v Lučenci. Na našej škole je už takmer tridsať rokov. Študoval na základnej škole v Rožňave, na strednej priemyselnej škole v Rožňave a na vysokej škole technickej v Bratislave odbor geodézia.

Ako ste sa dostali k povolaniu profesor?

Keďže som skončil vysokú školu odbor geodézia, kartografia tri a pol roka som pracoval v Bratislave a keďže v Bratislave som nemal veľké vyhliadky na byt a medzi časom som sa oženil, tak sa naskytla príležitosť prísť do školy v Lučenci. V Lučenci som mal po babke byt, tak som sa rozhodol z tohto dôvodu prísť na školu.

Za tie roky čo učíte, sa tu vystriedalo mnoho profesorov. Nelákala aj vás zmena prostredia?

Odkedy pracujem, toto je moje druhé miesto. Teda nie som nijaký „vymetač zamestnaní“. Prvé zamestnanie, kde som robil tri a pol roka, by som nebol opustil, ale z dôvodu bytovej otázky som sa rozhodol, že ho nechám a tu na škole som sa zatiaľ cítil dobre. Bol som spokojný s kolegami a prakticky so všetkým, takže nepokúšal som osud.

Pôsobíte už dlhé roky ako profesor na našej škole a zažili ste mnohé zmeny. Ktoré najpozitívnejšie zmeny ste postrehli na našej škole?

No, čo sa týka študentov, tak tam by som povedal, že skôr pociťujem zmeny negatívne alebo väčšiu časť zmien je negatívnych v porovnaní s obdobím, keď som prišiel sem. Ale čo sa týka školy ako takej, čo sa týka vybavenosti prístrojmi, meračskou technikou a podobnými vecami, ktoré sú potrebné pre vyučovanie, tak samozrejme, že sme na tom lepšie ako sme boli niekedy. Snáď po tej stránke pokoja bolo to obdobie také kľudnejšie, teraz je to hektické.

Aký máte názor na správanie žiakov?

Žiaci sa zmenili, žiaľbohu k horšiemu, odrazilo sa to aj v ich správaní, ale hlavne prístup k učeniu je horší. Čo sa týka správania, dá sa s nimi, ale samozrejme nie všetci sú rovnakí.

                                                                                   

Za rozhovor ďakujú Timotej Ostrihoň

                                Tibor Čierny

                                Miroslav Balga