Prečo konáme dobro?

 

 

Prečo konáme dobro aj v prípade, že my z toho nemáme nič? 

Na svete sú milióny ľudí, ktorí takto nekonajú. Prečo? A prečo niektorí tak konajú? Na túto tému sa neustále vedú diskusie, píšu knihy a články do časopisov, hľadajú sa odpovede v genetike ľudí a mnoho iných príkladov. Každý človek na svete koná inak, aj keď mnohí podobne, až rovnako, kvôli rovnakým hodnotám. 

Väčšina ľudí koná skutočne pragmaticky, teda robia to, čo je v danej situácii pre nich najlepšie, inak povedané "idú s davom", alebo sa podriaďujú väčšine. V prípade, že zastávate to, čo je správne, ale svet  s tým nesúhlasí, bude vás nenávidieť.

Otázka, ale znela: ,,Prečo konáme dobro aj v prípade, že my z toho osobne nie sme ziskoví ničím?" Patrím k ľudom, ktorí konajú dobro aj v prípade, že z toho nemajú nič. Či mi už niekto verí, alebo nie. Ale prečo tak konám? Pretože vtedy je človek naozaj šťastný, pretože tak som sa rozhodol, pretože je to správne.  A konať správne veci, aj keby som bol jediný na svete, je pre mňa vždy uspokojivejšie, než robiť to, čo je správne v očiach spoločnosti. Ako je to ale celkovo s ľuďmi, prečo konajú mnohí dobro s ochotou a radosťou? Ľudia majú v sebe daný základný zmysel rozoznávať čo je dobré a čo nie už od narodenia. Pretože ľudstvo patrí k tvorom, ktorým bol daný tento cit. A nie len jeden, aj mnoho iných. Je ale nutné ich v sebe rozvíjať, učiť sa im a vidieť v nich radosť, nie slabosť, ako to vidia mnohí. Akým spôsobom sa tieto vlastnosti v ľuďoch vyvinú, ovplyvňuje mnoho faktorov. Prostredie, v ktorom vyrastali, výchova, učenie, čo všetko zažili a podobne. Ale o tom, akí sme, rozhodujeme viac menej my, pretože máme možnosť voľby a viem, že som si vybral správne.

Čo som sa snažil povedať? Len to, že dobro konáme z vlastnej vôle a sami si vyberáme, čo z neho chceme získať. Je to na každom z nás, v tom je čaro slobodnej vôle.

 

 

Timotej Ostrihoň

 

Sen budúcnosti

 

 

Od začiatku ľudskej existencie vládlo na svete dobro a zlo. Tieto dva protiklady sú v každom z nás a neustále medzi sebou zvádzajú boj.  Najväčším a najsilnejším protikladom vo svete ľudí bola odjakživa existencia Boha ako dobra a Satana ako zla.

Boh ako večný ochranca a stvoriteľ ľudstva a všetkého živého vrátane duchovnej existencie vždy túžil po harmonickom a dokonalom živote a nato sa pri svojom stvorení  zameral. Vytvoril bázeň vzbudzujúci svet, kde dominuje úžasný vesmír, nenapodobniteľná Zem, ktorej sme aj mi súčasťou. Nakoniec  videl, že je to všetko dobré. Nič mu už nestálo v ceste, aby uskutočnil svoj sen. Ale ako to býva, každý príbeh musí mať zápletku. No Boh nerátal s tým, že dal stvoreniu do daru aj nebezpečnú zbraň. A tou zbraňou je slobodná vôľa. A tak vstupuje do deja zlo, takzvaný Satan. Závidel Bohu jeho zvrchovanosť  a slávu a zatúžil byť ako on. A    k  tomu  potreboval premyslený plán boží spochybniť. Nato sa výborne hodili prví ľudia, ktorých Boh stvoril. Boli neskúsení a ľahko uverili klamstvám od Satana. Dali sa nahovoriť a neuposlúchli Boha, hoci ich dôrazne varoval pred neposlušnosťou. Chceli skúsiť, čo to znamená byť nezávislí. Boh spozoroval, že niečo sa v nich zmenilo a vyhovel im. No ani Satan, ani ľudia sa netešili zo svojho rozhodnutia byť nezávislí na Bohu pridlho. Ľudia si sami vládnuť nedokázali, človek vládol nad človekom len na jeho škodu. Začali choroby, trápenie, bolesť a nakoniec smrť. Precitnutie do reality bolo tvrdé. Človek spoznal čo je dobré a zlé a zároveň zistil, že sa sám vrhol do záhuby. Však ani Satan neostal bez trestu spolu s tými, ktorí sa k nemu pridali. Stratil všetky privilégiá a bol zhodený na Zem. Pre nebeských tvorov to bola šťastná udalosť, no o to horšie to vyzeralo u nás. Také vojny, aké nastali v tej dobe, neboli nikdy predtým. Satan zúril a snažil sa čo najviac škodiť čomukoľvek, živému aj neživému. No našťastie Boh nezanevrel nad všetkým svojim stvorením a dal nám ešte jednu šancu. Ak v skúške obstojíme, odmenou nám bude znovunavrátený rajský život na Zemi. Satan a jeho posluhovači budú zničení a už sa nikdy nezopakuje história celého nášho zlyhania.

A tak sa znovu vraciame na začiatok príbehu, kde stojí človek neustále zmietaný medzi dvomi elementmi dobrom a zlom. Stále čaká a dúfa, že nakoniec  dobro zvíťazí a zlo bude zničené. Až potom si bude môcť vydýchnuť a naplno  si vychutnávať dary života s jeho nenapodobiteľnými krásami.  Snáď to neostane iba snom. Ja tomu verím.

                   

Timotej Ostrihoň

 

Príbeh zo života

 

Bežím, v ušiach sa mi prelína dupot nôh a rytmická hudba zo slúchadiel.  Čerstvý vzduch, ktorý zanechala nočná búrka, mi dáva energiu a silu bežať čo najrýchlejšie.  Keby ma niekto zastavil s otázkou, kam mám namierené, nebola by som schopná odpovedať.  Som len rada, že konečne nepočujem krik, plač, či neustále výčitky.  Kiežby som sa nemusela vrátiť späť, ale mohla bežať ako Forest  Gump nevedno kam..

 

Otváram dvere, z kuchyne sa valí dymová clona, očividne sa niečo znovu vydarilo.  „Dobré ráno   mami, „ poviem neisto.  „Kde toľko trčíš, ešte je len ráno a už sa flákaš, treba ísť kúpiť chlieb, nachovať psa, odniesť brata do škôlky, bla, bla, bla“.. „Niekto vstal zlou nohou, „poviem si v duchu. Vedela som, že pokračovať v rozhovore by nemalo zmysel, vzala som tašku a bez slov som odišla  plniť príkazy..

 

Dovoľte mi predstaviť sa. Som Jeny, teenedžerka ako každá iná v mojom veku, no s  malým rozdielom. Žijem v rozvrátenej rodine. Otec nás opustil pred štyrmi rokmi. Mama si rozhádala polku rodiny, brat neustále plače za otcom a ja? Ja sa len všetkému prizerám v pretvárke, že sa ma to netýka.

 

Často si kladiem otázku, aký má zmysel žiť takýto hrozný život­­.  Prečo sa niekto narodí v šťastnej, harmonickej rodine,  kde nemá žiadne starosti,  chodí na výlety a prežíva všetko šťastie v rodinnom kruhu?  Ja som úplne sama. Uzavretá do seba.  S problémami,  ktoré by si aj tak nikto nevypočul. V škole sa mi smejú, že som zvláštna,  no ani sa im nečudujem,  keďže s nimi sotva prehodím pár slov. Dokonca aj učiteľky sa ku mne správajú s ľútosťou.  Čo mám urobiť, aby som to zmenila? Aby som bola konečne obklopená láskou,  priateľmi a skutočným šťastím?

 

25. Marec.  Deň D.  Kráčam domov, zamyslená nad textom hudby, ktorá ma sprevádza.  Znovu to bol jeden z tých dní, kedy by som najradšej šla na opustený ostrov, vypla myseľ a na všetko zabudla.  Celé to bolo kvôli roztržke medzi mamou a učiteľkou.  Sťažovala sa na mňa. Vraj som nesústredená a cez hodiny sotva vnímam.  Obvinila ju, že som preťažená z toľkej roboty,  čo mi dáva.  Viem si živo predstaviť,  čo to doma bude.  Zapla som iPod na maximum, nech aspoň na chvíľu nad tým nepremýšľam.  Búúúúúúúúm.  Je ticho.  Cítim prázdno.  Vlastne menej než prázdno.  Len pomalý tlkot srdca.  Znova nič..

 

Prebúdzam sa.  Ležím v nemocnici obklopená prístrojmi.  Všade zo mňa trčia hadičky.  Mám strach a neuveriteľné bolesti.  Nemôžem sa ani pohnúť. Zmätená kričím, kde som, čo sa stalo, prečo sa nemôžem pohnúť... Pribieha sestrička, hneď po nej doktor.  Povedal mi, nech sa upokojím.  Keď som  šla zo školy, vodič autobusu si ma vraj neskoro všimol na krajnici. Podrobnosti mi povedia neskôr, keď budem na tom aspoň o trochu lepšie.  Pichli mi injekciu, cítila som sa omámene.  Zaspala som.

 

Otváram oči. Po niekoľkých hodinách, či dňoch?  Nemám poňatia.  Vedľa postele sedí mama, drží ma za ruku. „Mami, „ poviem.  V tom momente sa jej vtlačili slzy do očí. Bolo to ako reťazová reakcia. A tak sme plakali obe.  V hlave mi prebehlo milión otázok.  Čo sa presne stalo?  Ako dlho tu už som? Čo to so mnou robili? A prečo necítim svoje nohy?  Mama sa rozplakala ešte viac. „Zlatko, ja..musím ti niečo povedať,  nie je to jednoduché,  musíš byť silná.“  V tom momente mi to došlo.  Bože nie! „Prosím, povedz,  že nie som ochrnutá!“  Iba sa na mňa pozrela s ľútostivým pohľadom,  ktorý mi to len potvrdil.

 

Ešte dva mesiace po tom som bola v nemocnici.  Chodili za mnou rôzne návštevy.  Rodina, spolužiaci, učiteľky, dokonca sa objavil aj stratený otec.  Vôbec som nevedela, ako reagovať.  Zrazu som stredobodom pozornosti?  Zrazu si všimli,  že niekto,  ako ja existuje?  Spolužiaci sa tvária,  akoby sme spolu prežili celé detstvo a pritom so mnou roky neprehovorili?  Je to zvrátené.  Človek musí byť na prahu smrti aby si ho všimli?  Povedala som si nie! Chcem byť sama! Nepotrebujem ľútosť od  iných. Doteraz som to bez nich zvládla a zvládnem to aj teraz. Bude to trvať dlho, kým sa zmierim s tým,  že už nikdy nebudem schopná chodiť,  utekať za šťastím a pred problémami,  ako som to niekedy robila. Možno práve to musím zmeniť. Hľadať šťastie iným spôsobom.

 

 Po nehode som sa s mamou veľa rozprávala, ospravedlnila sa za jej správanie, uvedomila si  mnoho vecí, na ktoré často zabúdala. Chodila so mnou na rôzne cvičenia, spoznala som nových ľudí, ktorí tiež prekonávajú ich hendikepy. Uvedomila som si,  že život je len jeden,  a preto by sme ho mali každý deň žiť tak,  akoby bol našim posledným,  lebo osud nám pripravil mnoho prekážok,  s ktorými sa musíme vyrovnať sami. Od vtedy som začala odznova.

 

Diana Galádová

 

 

 

Deň slečny Novotnej

 

 

 

„Marinka! Vstaň už, čo si ešte decko, že ťa musím budiť?“ ozýva sa z prahu dverí otec. Martinka má už síce dospievajúci vek, nuž soboty i nedele dospáva i do dvanástej.

 „A koľko je hodín?“ ozýva sa rozospatý hlas.

„Už je 11 hodín preč,“ ozýva sa otec nespokojne a dodáva: „keby si aspoň známky mala dobré, tak by si mohla dospávať i pol dňa.“

 Z postele sa ozýva iba nezrozumiteľné mrmlanie, otec hodí rukou a ide do kuchyne. Otcove slová sa ako ozvena opakujú v hlave Marinky počas toho ako sa oblieka a chystá do kuchyne. Pomyslí si „ako vysvetlím rodičom tú štvorku? Ešte som doteraz žiadnu nemala,...“ Rozhodla sa že si to zatiaľ nechá pre seba, vysvedčenie sa rozdá predsa až o päť dní.

Pri obede ju otec celý čas kritizoval aké zlé vysvedčenie má za posledné roky. Mama iba počúva a nahodí výraz tváre „jedným uchom dnu, druhým von“, ktorú Marinka pochopila. Týždeň ubehol rýchlo, už bol piatok. Rozdávanie vysvedčenia šlo rýchlo a hladko. Marinka sa vracia zo školy s tým, že aspoň mame povie, nech vie čo je vo veci.

„Mame môžem dôverovať, vždy vedela ukľudniť otca“ pomyslela si Marinka.

Rozmýšľala nad tým ako by to mohlo dopadnúť. Medzitým ako zamyslene šla cez cestu, nevšimla si vodiča, ktorý sa rýchlo rútil k nej. Hukot bŕzd počuť nielen na jednu ulicu, Marinka stihla jedine poskočiť tak, aby skončila na kapote. Na bolestný krik každý zareagoval, niektorí vybehli von, iní len z okna sledovali. Jeden z okoloidúcich sa ozval: „Zavolám záchranku! Vy sa postarajte o tú slečnu.“ prikazoval vodičovi.

Vodič sa svojej role ujal. V tom sa ozve ďalší:

„Preboha, Marinka“ zavolám jej mame, nech vie, že kde je a čo sa deje...“ ozval sa jej kamarát Peter.

Medzitým sa vodič snažil zastaviť krvácanie z nohy. O chvíľu to prevzali i záchranári.

Mama bola zhrozená z toho,  čo počula v telefóne.  

„Hneď som v nemocnici“ oznámila to šéfovi predajne a šla.

Lekári jej povedali že je to dosť vážne. Vodič tam čakal tiež a ospravedlňoval sa matke, matka iba naštvane naňho skríkla:

„Čušte už! Nemám na vás teraz náladu.“

Po hodine čakania jej zazvoní telefón.

„Ahoj nevieš kde je naša dcérenka?“ s obavami sa ozve otec.

„Je v nemocnici, som tu, čakám čo bude“ odpovie mu.

„Čože?“ ozve sa zhrozene otec

„Čo sa stalo? Hneď som tam!“

Čas beží, v tom sa objaví lekár a matka sa hneď pýta ako to s ňou je.

„Ten náraz, jej zlomil celú nohu, je takmer isté že má trieštivú zlomeninu.“

Matka mu skočí do reči: „A bude v poriadku?“ 

„Nebojte sa, bude.“

„Tak prečo mi nechcete po dva a pol hodine povedať nič?“ ozve sa nespokojne.

„Ono to také jednoduché nie je,...“ odpovie a otec mu skočí do reči

„Musíte nám to povedať čo je za problém! A rovno k veci“  

„Tak dobre“ ozve sa lekár a pokračuje, „Viete, riešime ešte nejaké komplikácie a podozrenia, ktoré mohli vzniknúť.“ Lekár stíchol.

„Buďte konkrétny“ otec sa ozval

„My riešime... možné vnútorné krvácanie. Niektoré cievky sa pretrhli musíme vykonať menšiu operáciu, aby sme zastavili vnútorné krvácanie, ktoré vzniklo až teraz.“

Rodičia znervóznejú. Po tri a pol hodinách sa konečne ozývajú pozitívne správy.

„Vaša dcéra je už mimo nebezpečenstva, už sme sa o to postarali.“

Rodičia sa upokoja.

„Po troch týždňoch Marinku pustíme,“ dodal lekár.

Tak sa aj stalo a to Marinkino vysvedčenie videli i oči otcovské, no bez slov ho uložil medzi ostatné s pomyslením, že už dávno má všetko podstatné.

 

 

 

Frederik Čomor

 

FEJTÓN

 

Je pondelok ráno, niekoľko minút pred prvou hodinou a na

 

chodbách strednej školy to bzučí ako v úli. To sa žiaci tak veľmi

 

tešia na vyučovanie. Veď je pondelok a konečne sa začne päť dní

 

vytúženej driny. Ešteže sa skončil víkend, veď koho by bavilo tancovať

 

na diskotéke, kecať s partiou, alebo ležať pred telkou a nezmyselne

 

prepínať programy?! Škola, učenie, skúšanie, písomky, to je niečo! Tak

 

nečudo, že sa všetci žiaci tak „hrnú“ do tried, aby zaplnili lavice svojou

 

prítomnosťou a úpenlivo čakajú na príchod tých geniálnych profesorov.

 

Prvá hodina v 2.D je matematika. Profesorka zaujatá

 

vysvetľovaním nevníma „nadšený“ výraz na tvárach študentov. Aj

 

spolužiak sleduje profesorkin výklad a „všetko“ si zapisuje do zošita.

 

Sem-tam sa síce zdá, že mu hlava klesá, ale to určite nie od nudy, veď

 

predsa počítanie čísel, písmen a zátvoriek jednoducho musí baviť

 

každého. No ťažká spolužiakova hlava stále klesá a viečka sa akosi

 

často zatvárajú a otvárajú. Zatvoril ich! Ešte pred chvíľou sedel v triede

 

a pozeral sa na čísla na tabuli a teraz sníva o víkende. Zrazu za sebou

 

počuje hlas: „Môžete mi povedať, ako sa vypočíta exponenciálna

 

rovnica?“ Otvorí oči a vidí nahnevanú tvár pani profesorky. „Jasné že

 

nemôžete, keď spíte uprostred mojej hodiny! Choďte do riaditeľne

 

a vysvetlite pánu riaditeľovi, prečo spíte na hodine matematiky“

 

Spolužiak sa nestihol ani brániť, pomaly vstal a odpochodoval do

 

riaditeľne. Cestou si kládol otázku, prečo nemohol zaspať aspoň na inej

 

hodine. Rozmýšľal, prečo nemôžu nemôžu povoliť spanie na

 

vyučovacích hodinách, veď aj tak takmer všetci žiaci na hodinách spia,

 

ale len niektorí majú to šťastie, že im na prídu. V každej škole by mala

 

byť aspoň jedna miestnosť s posteľami, kde by oddychovali unavený

 

študenti po namáhavom vikende, ktorý prebdeli nad knihami. No

 

rozhodol sa, že to navrhne riaditeľovi len v tom prípade, ak by ho chcel

 

vyhodiť zo školy.

 

No našťastie ho riaditeľ nechal len celý týždeň po škole a on

 

odchádzal z riaditeľne s najšťastnejším úsmevom , že práve on má to

 

šťastie a pobudne v tejto úžasnej budove školy čo najdlhšie.

 

 

Tibor Čierny

 

 

 

Z reklamy do reklamy

 

 

 

      Určite nie som jediný , ktorý ´´miluje´´ neustále prerušovanie filmov

 

a seriálov tými ťažkotonážnymi reklamami. Pozerám si môj obľúbený film

 

a každých 20 minút na mňa vybiehajú dookola sa opakujúce , sto krát

 

obohrané slogany prečo práve ja túžim po neuveriteľných ponukách , ktoré

 

určite s radosťou využijem.

 

     Ale zamýšľali ste sa niekedy nad tým ako by mala vyzerať vyvážená ponuka

 

televíznej reklamy?Na začiatok by stačilo , aby neboli dlhšie ako celý film ,

 

aby náhodou nedošlo k tomu , že keď pri sledovaní pestrých a napínavých

 

reklám ich zrazu preruší opäť dáky nudný film. Správna reklama by tiež

 

mala obsahovať jednoduchý plytký text , ktorý zapôsobí na potenciálneho

 

a nepochybne inteligentného zákazníka , ktorý si v poslednej dobe potrpí aj

 

na grafickú stránku.Už nie sú v móde skupiny spievajúce chytľavé piesne ,

 

ale polonahé modelky , ktoré sú nepochybne z polovice dorobené dobrým

 

zlatým photoshopom.Tiež sa k tomu žiada aj nejaká , veselá hudobná

 

zvučka s tanečnou melódiou , ktorú viete celý deň v škole vyhmkávať

 

idelálne sú od pop-moderných hitmakerov.Dôležité  je aj správne rozdelenie

 

reklám.Mali by sa tam nachádzať všetky obľúbené druhy reklám.Medzi tie

 

naj patria jednoznačne tie , ktoré propagujú pracie prášky a aviváže , ako

 

nikdy nevyblednuté oblečenie v Pervolle , či hedvábne hebké teriláky po

 

použití Silanu.Taktiež , čo by bol za deň , keby sme neboli svedkami troch

 

telekomunikačných operátorov , ktorí zápasia za verejné blaho slovenského

 

národa a ponúkajú lákavé odmeny až do 100 eur.Nemenej príjemné je

 

sledovať ako sa Dexia banka mení na Prima banku.Povedia to v jednej

 

reklame najmenej 6 krát pre tých ktorý to náhodou nezaregistrovali.Napokon

 

si to ešte poistia opakovaním reklamy , ktorá príde hneď o 20 sekúnd.Ak by

 

ste za svojho obyčajného života nebodaj ochoreli , čoskoro uvidíte minimálne

 

3 konkurenčné lieky , aj keby ste mali nevyliečiteľnú chorobu , tak do pár

 

minút od zakúpenia zázračne vyzdraviete.

 

    Keby ešte niekto váhal o ponaučení a prospešnosti reklám , tak nech si

 

určite zapne televízor a ponorí sa do sveta plného výhod a zliav a určite

 

zmeníte názor.

 

Denis Kubinec

 

 

 

Človek je tvor spoločenský

 

 

Túto vetu počúvam dosť často. Kŕmia ma ňou odmalička doma aj v škole. No len ja akosi neviem pochopiť, prečo je to také dôležité. Vždy som si myslel, že riadiť sa heslom:,,Ži a nechaj žiť," mi bude stačiť k spokojnému životu, ale príchod do širšej spoločnosti ma vyviedol z omylu.

Začalo to nástupom do škôlky. Mal som to tam rád, aj keď môj pobyt netrval viac ako tri dni. Svoje okolie som presvedčil, že zbytočne márnia čas a energiu vtiahnuť ma do života škôlkára. Základná škola mi ubehla rýchlo. Nikto ma do ničoho nenútil a každý bol spokojný. Vtedy ešte pre nás nejestvovali diskotéky, o internete sme nechyrovali. A takto nám to všetkým vyhovovalo. Úspešne som teda zakončil zákaldnú školu a hurá s rozbehom na dráhu stredoškoláka. Moje obľúbené heslo, ktoré som tu už spomínal, som mal jasne na pamäti. S kľudom Angličana som si sadol do lavice a nahodil svoj obľúbený neutrálny výraz. Hneď som sa tam cítil ako ryba vo vode. Prvý deň som teda prežil bez ujmy na zdraví. Ďalšie boli na moju veľkú radosť podobné a tak som sám seba utešoval, že ako ryba sa pohybujem v tých správnych vodách. Ale každý rybár by vám povedal, že prídu dni rybačiek a také dni nastali aj v mojom rybníku. Prišla zima a s ňou aj zimné radovánky. ,,Kto nelyžuje - ten nežije!" Krédo nášho telocvikára. A ja som vedel čo bude nasledovať. Predstava krkolomného lyžovania na strmom svahu, zima a cudzia posteľ ma vôbec nelákala. Argumenty nášho učiteľa mali síce logiku, ale moja stará dobrá netúžba po spoločenskom živote ma presvedčila o opaku. A tak som sa teda vrátil do svojho rybníka. No prišiel deň D. Deň, kde sa už nedalo nič robiť. Plavecké sústredinie. Musel som si vybrať - more, alebo bazén. Vykľučkovať sa nedalo a tak som si radšej než míľovú vzdialenosť niekde v domove morských ježkov a predstave instantných polievok na raňajky, obed a večeru, vybral domorodý bazén. Zistil som ale, že ako ryba za veľa nestojím. Bola to síce veľmi užitočná skúsenosť, ale dúfam, že ďalšie pozvanie už nedostanem.

Výlety do Martina a Banskej Štiavnice boli bonbónikom na torte. Naozaj sa mi páčili. Asi sa zo mňa stáva človek spoločenský. Žeby námaha môjho okolia, presvedčiť ma o tejto vete, prinášala svoje ovocie? Neviem. To ukáže čas a ďalšia rybačka. Uvidíme, aká dobrota bude na háčiku.

 

Timotej Ostrhioň