Ako ten čas letí! Zdalo sa nám, že to bolo len pred pár týždňami. Ale nie! Už je tomu rok, čo sme sa prvýkrát zúčastnili súťaže s názvom KÉK (po slovenský modrá).

Názov súťaže je akronym, ktorý vznikol z maďarského názvu Kreatív Építő Kezek, čo po slovensky znamená „kreatívne stavbárske ruky“. Hlavným cieľom Strednej priemyselnej školy Józsefa Jákyho v Székesfehérvári (Maďarsko) pred 3 rokmi bolo zorganizovať súťaž pre budúcich stavbárov, počas ktorej využijú nielen teoretické vedomosti a praktické zručnosti osvojené v školských laviciach, ale hlavne aby preukázali svoju kreativitu, ktoré pre povolanie stavbára je možno to najdôležitejšie. Vlani sme získali 3. miesto a tak vyhrali pre školu dve palety stavebných hmôt a pobyt v Tihanyi v apartmánoch firmy Fehér Cégcsoport. S odovzdávaním cien boli problémy, nakoľko maďarské dcérske spoločnosti firiem Baumit a MAPEI nemali povolenie prekročiť hranice v Európe bez hraníc a tak sme si museli zabezpečiť dovoz od hraníc na vlastné náklady. Preto sme sa síce na tohtoročnú súťaž prihlásili, ale sme si predsavzali, že sa iba zúčastnime a nechceme vyhrať žiadne ceny.

V piatok ráno bolo pochmúrne počasie. Ako keby aj tam hore vedeli, že tohtoročné súťaženie bude len ako keby. Za hranicami začalo liať, naozaj sa spustil taký lejak, že miestami sme ani nevideli, či sme ešte stále na ceste, cítili sme sa ako pretekári Formuly 1, ktorí v daždi vidia pred sebou iba svetlá predošlého auta. Našťastie prietrž mračien sme nechali za sebou na diaľnici: ako sme z nej vyšli, bolo síce zamračené, ale ani stopy dažďa.

Domáci nás privítali s takou láskou, ako keby nás poznali už stáročia. Niet sa čudovať, taká ja maďarská mentalita, tešia sa aj na tých hostí, s ktorými boli spolu jeden spoločný víkend pred rokom, ale medzičasom o nich ani nepočuli. Ubytovali nás na internáte Univerzity Corvinus; tiché, čisté miesto v zelenej zóne mesta.

Prvé poobede nám ukázali kaštieľ v Iszkaszentgyörgyi, ktorý dakedy v 18. storočí dala postaviť rodina Amadé. Nakoľko sa do rodiny oženili potomkovia ďalších grófskych rodín Bajzáth a Pappenheim, kaštieľ nesie meno všetkých troch týchto rodín: Amadé-Bajzáth-Pappenheim. Kaštieľ je sčasti zrekonštruovaný. V jednej prerobenej časti funguje miestna základná škola, kde študoval aj samotný zástupca riaditeľky. Ďalšia časť funguje ako múzeum. Lepšie povedané výstavisko jedného starožitníka z Fínska. Kaštieľ v roku 1944 slúžil ako sídlo fínskeho veľvyslanectva. Odvtedy tu bol aj obecný úrad, lekáreň, pošta a všeličo možné. Dnes tu okrem múzea a základnej školy organizujú spoločenské akcie: aj v čase, keď sme tam boli my bola skúška miestnej folklórnej tanečnej skupiny a chystali svadbu (nevesta so ženíchom sa fotili na dvore kaštieľa). Čo bolo možno najviac zaujímavé pre stavebné oči a ruky, pustili nás aj do podkrovia, čo v iných kaštieľoch nebýva zvykom. Zástupca riaditeľa, náš sprievodca poukazoval, ktoré časti strešnej konštrukcie už boli vymenené, porozprával o komínoch, ktoré pod strechou mali také obrovské rozmery, ktoré sme predtým nikde inde nevideli.

Po obhliadke kaštieľa sme sa vybrali na krátku túru cez bývalý park, ktorý by sme dnes už nenazvali parkom, ale lesom. Po pár minútach sme boli pri kamennom stole. Tu nás čakala prvá súťažná disciplína. Domáci vytlačili na papier modré ruky, symbol súťaže a tie skryli v kríkoch, na konároch stromov, pod nimi. Našou úlohou bolo nájsť čo najviac z týchto modrých rúk. 280 papierikov začalo hľadať 11 družstiev, teda v priemere cca 25 ks na každú skupinu. Nám sa podarilo nájsť 53 rúk, čím sme boli jednoznačne najúspešnejší. Pamätáte si, čo som napísal na začiatku? Prišli sme sa len zúčastniť, ale nevyhrať! J

Cestou naspäť ku kaštieľu sme si ešte pozreli pyramídu, postavenú na počesť jedného člena grófskej rodiny, ktorý urobil pár skutkov, ktoré neboli hodné jeho šľachtickému pôvodu a mladík spáchal samovraždu. Z vyhliadkovej veže sme si pozreli celé okolie. Naši miestni kolegovia porozprávali, ako tu sánkovali v časoch, keď les bol naozaj iba parkom. V pivnici kaštieľa nás čakala večera, po ktorej sme veľmi rýchlo opustili priestory: bolo chladno a domáci „zakúrili“ fakľami proti hmyzu, no samozrejme za pár minút bol taký dym, že sme videli maximálne na človeka, ktorý sedel oproti alebo tesne pri nás.

V sobotu sme po oficiálnom otvorení súťaže od 9:00 absolvovali 11 súťažných disciplín. Pri riešení úloh sme naozaj potrebovali okrem vedomostí a zručností kreativitu. Veď bez nej by nevznikla báseň o kelni, ktorá bola vyhlásená za najlepšiu a preto odznela aj v nedeľu pri vyhodnocovaní celej súťaže. O kreativite našich žiakov svedčí aj motív (hlava líšky), ktorý vytvorili za pomoci farebných omietok od Baumitu a maskovacích pások na kus sadrokartónu. Aj táto práca bola hodnotená maximálnym počtom bodov. Študenti Univerzity Miklósa Ybla nám dali za úlohu postaviť čo najvyššiu vežu zo špagiet na vrchole s cukríkom marshmallow, ktorá sa dotýka dosky stola. Mohli sme si použiť lepiace pásky, ktoré sme dostali na mieste, ale aj ďalšie pomôcky, ktoré sme mali pri sebe. Netrvalo nám dlho a prišli sme na to, že tá veža nemusí mať pevné základy, môže aj visieť z lampy. Postavili sme aj stôl hore nohami, aby sme dosiahli väčšiu výšku. Aj za túto disciplínu sme získali maximum bodov, dokonca sme boli taký rýchly, že nám položili testové otázky, na väčšinu ktorých sme správne odpovedali a tak získali bonusový bod.

Jazykové znalosti sme využili počas úlohy, v ktorej sme mali jednu anekdotu preložiť z maďarčiny do angličtiny. Ďalšou časťou úlohy bolo nakresliť obrázok podľa popisu, ktorý bol v angličtine, aj v nemčine. Počas iných súťažných disciplín sme okrem iného poskladali model strešnej konštrukcie, z bieleho piesku sme vymodelovali Balaton, z kvádrov z Ytongu sme zase mali vytvárať „sochy“ a bránu, aby nespadla - naša spadla. J Vedomostný test, práca so zámockou dlažbou, situačná hra a mnohé ďalšie úlohy sme absolvovali s takým súťažným nasadením, že mnohokrát sme sa pohádali, ako riešiť jednotlivé časti úloh.

Na záver sme dostali za úlohu postaviť most zo špajdlí a farebných gumičiek. V prvých minútach dvojhodinového časového úseku sme ani netušili, čo máme robiť nakoľko ja nie som stavbár a žiaci ešte neprebrali inžinierske stavby. Statička, ktorá úlohu zadala, ochotne nám vysvetlila, ako na to. S takým elánom sme sa pustili do „gumičkovania“ špajdlí, že som vedel, že z toho musí vzniknúť nejaký „pevný“ most. Pri odovzdávaní sme videli mosty ostatných družstiev a zistili sme, že ten náš nie náhodou nazvaný Rainbow Gate (Dúhový most), možno sa viac podobal na plachetnicu, ale my sme boli naň hrdý. S veľkou nervozitou sme čakali na skúšku zlomu. Prvý most vydržal záťaž 119 N, druhý 171. Začali sme sa obávať, že ten náš sa zlomí po prvých newtonoch. Veľké očakávanie a nakoniec na naše najväčšie prekvapenie náš výsledok 107 N. Skvelé! Na to, že sme ani tušenia nemali na začiatku, čo a ako máme urobiť skvelé 6. miesto v tejto disciplíne. Odchádzali sme na ubytovanie s vedomím, že hoci sme boli šikovní v niektorých disciplínach, ale Rainbow Gate opečatil nás osud a podarilo sa nám splniť cieľ nevyhrať.

V nedeľu sme prišli na vyhlásenie výsledkov do spoločenskej miestnosti školy. Miestni nezabúdajú na minulosť a počas vyhodnotenia súťaže ocenili svojich starších kolegov, ktorí už sú na dôchodku, ale v minulosti urobili pre školu veľa. V slávnostnej atmosfére sa ujal slova podpredseda župy, ktorý vyzdvihol snaženie škôl nájsť šikovných mladých ľudí. Člen stavebnej komory, majiteľ stavebnej firmy, absolvent Strednej priemyselnej školy Józsefa Jákyho a jeden z hlavných sponzorov celej súťaže v jednej osobe zase hovoril o tom, že počas jednotlivých disciplín sledoval žiakov, ich snaženie a vedel by si niektorých predstaviť vo svojej firme. Riaditeľka školy hovorila o tom, aká je rada, že sme prijali ich pozvanie a už tretí krát mala pocit, ako keby sa aspoň na jeden víkend vytvorila nová rodina, rodina mladých šikovných, kreatívnych žiakov a ich učiteľov.

Po odovzdávaní cien bývalým zamestnancom školy prišla naša chvíľa. Najprv sa odovzdali pamätné listy všetkým družstvám. Naši žiaci nechápali, prečo nás nevolali. Ja som už tušil, vedel, že to znamená ocenenie. Napriek tomu, že sme nechceli, tento rok sme boli ešte úspešnejší, než vlani. Po vlaňajšom treťom mieste sme sa umiestnili na 2. mieste. Z bodovania všetkých úloh bolo zrejmé, že do poslednej disciplíny sme boli na 1. mieste. Ten most! Ten nám to celé pokazil! J Takže znova riešiť dopravu na dodanie palety stierky od Baumitu!

Šťastní z úspechu, plní nových zážitkov sme sa rozlúčili s našimi hostiteľmi. Počas slnečnej ceste domov som bol hrdý na tých troch na zadnom sedadle, ktorí síce nie sú dokonalí (kto je?), že sme spolu zabojovali a už nie prvýkrát potvrdili, že bola dobrá voľba ich nominovať na súťaž. A kto sú to: Réka Bálintová (III. A), Tamás Balga (III. A) a Ákos Nógrádi (II. A).

Csaba Bóna

Riaditeľstvo školy oznamuje počty voľných miest po I. kole prijímacieho konania v nasledovných študijných odboroch:

 

1. 3650 M staviteľstvo (vyučovací jazyk maďarský): 15 voľných miest
2. 3692 M  geodézia, kartografia a kataster (vyuč. jazyk slovenský): 11 voľných miest

 

II. kolo prijímacieho konania sa bude konať v utorok 19. júna 2018 od 8:00 hod. Kritériá pre prijatie sú zhodné s kritériami z 1. kola.

Prihlášky na štúdium vydáva základná škola, ktorú žiak navštevuje. Záujemcovia môžu doručiť riadne vyplnené a potvrdené prihlášky na sekretariát riaditeľstva školy poštou alebo osobne najneskôr do 15. 6. 2018.

Mgr. Ladislav Vikor, riaditeľ školy

Od 1.6.2018 bude opäť možné obnoviť si platnosť preukazu ISIC/EURO26 objednaním známky cez svoju školu. Cena známky ISIC 09/2019 ostáva nezmenená – 10 eur.

Od 1.6.2018 je možné objednať aj nové preukazy ISIC/EURO26 pre budúcich prvákov alebo aj pre existujúcich žiakov. Výhodou je, že preukazy vydané v júni sú ihneď platné na zľavy a platia takisto až do konca septembra budúceho roka. Žiaci, ktorí si preukaz objednajú v júni získavajú teda 3 mesiace platnosti zadarmo a už počas letných prázdnin častokrát ušetria viac ako je hodnota nového preukazu. Tá zostáva tiež nezmenená – 20 eur.

V tabuľke sú zverejnené výsledky 2. termínu 1. kola prijímacích skúšok 2017/2018.

Po stopách skvostov architektúry východného Slovenska!

Naša púť sa začala 10. mája 2018 ráno, kedy sme plní elánu nasadli do autobusu a vybrali sme sa smer Betliar. Betliar - perla medzi kaštieľmi na Slovensku. Nachádza sa na juhovýchodnom Slovensku, obklopený je nádherným parkom so vzácnymi drevinami, romantickými stavbami a divou zverou. Kaštieľ je jedným z najkrajších kaštieľov. Bohatá Andrássyovská rodina si tento kaštieľ prerobila na luxusné sídlo. V roku 1945 bol zoštátnený. Vyhol sa vojnovému plieneniu, a tak sa zachoval v perfektnom stave. Dnes je v ňom múzeum, bytová kultúra šľachty 18. a 19. storočia. Sú tu bohaté zbierky umeleckých predmetov, kníh, malieb i vzácneho dobového nábytku, čo svedčí o vkuse a prepychu niekdajších pánov. Je tu krásna knižnica s viac ako 15 000 zväzkami kníh z teológie, histórie, geografie a filozofie. Videli sme aj dve egyptské múmie, ktoré si Andrássyovci doviezli z ciest. Aj prechádzka parkom mala svoje čaro, ale prejsť ho celý je nemožné, pretože má 81 ha. Bol zaradený do zoznamu svetových historických záhrad sveta.

Naše putovanie pokračovalo do metropoly východu - Košíc. Tu sme sa najprv ubytovali v turistickej ubytovni v centre mesta, a potom sme išli na prehliadku mesta. Rozsiahla história nám zanechala množstvo nádherných budov. Atmosféra minulosti na nás dýchala na každom kroku. Dominantou a ikonou Košíc je najväčšia gotická katedrála na Slovensku, Dóm sv. Alžbety. Jej história siaha až do 14. storočia. V roku 1970 bola vyhlásená za národnú pamiatku. Pokračovali sme históriou ďalej a videli sme Jakubov palác, Štátne divadlo, Andrássyho palác, hotel a kaviareň Slávia a mnoho ďalších pamiatok. Historické centrum je najväčšou mestskou pamiatkovou rezerváciou. Môžeme konštatovať, že pre milovníkov histórie a architektúry sú Košice rajom. Po náročnom dni nás čakala večera, osobné voľno a záverom večierka.

Naším posledným zastavením bola Levoča. Levoča je jedno krásne, malebné mestečko z ktorého na každom kroku dýcha história. V roku 1950 bolo historické jadro mesta vyhlásené za pamiatkovú rezerváciu. Najviac sa nám páčil Chrám sv. Jakuba. Bol postavený v 14. storočí. Najkrajší je interiér kostola, kde sú gotické oltáre, ale skvostom je hlavný oltár. Je najväčší na svete, má výšku 18,62 m. Je celý z lipového dreva a vznikol v dielni Majstra Pavla z Levoče. Pozreli sme si klietku hanby a celý rad meštianskych domov zo 14.-15. storočia.

Naša púť sa teda skončila a vybrali sme sa na spiatočnú púť do Lučenca. Cesta nám ubiehala skôr pomaly ako rýchlo, všetci sme sa tešili domov. Exkurzia sa vydarila a poďakovanie patrí našim učiteľkám Ing. O. Kučerovej, Ing. R. Palenčárovej a Mgr. I. Balážovej.

Tešíme sa už nabudúce. Dovidenia!

Lenka Gaberová, Rebeka Karboníková, IV. A

V tabuľke sú zverejnené výsledky 1. termínu 1. kola prijímacích skúšok 2017/2018.

Druhá májová nedeľa už tradične patrí našim mamičkám. Je to ich sviatok, kedy im vzdávame úctu, lásku. Mamka je snáď pre každého najdôležitejším človekom na svete.

Preto sa k tomuto sviatku pripájame aj my študenti Strednej priemyselnej školy stavebnej Oskara Winklera v Lučenci, kedy vzdávame hold všetkým mamkám, starým mamkám, ale aj našim učiteľkám, ktoré sú naše druhé mamky a všetkým ženám našej školy.

Prijmite od nás darček v podobe básne. Vážime si Vás.

Moja mama

Ty si jediné čo mám len raz.

Ty si jediné čo má každý z nás.

Ty si pre mňa viac ako celý svet.

Ty si človek, ktorý nehovorí veľa viet.

 

Ty si žena s nežným pohľadom.

Ty ma máš vždy pod svojím dohľadom.

Ty mi vždy len dobrú radu dáš.

Ty mi nikdy nepovieš, že ma nepoznáš.

 

Len Ty si človek s tvárou anjela.

Len Ty si tá, čo sa pekne usmieva.

Len Ty si tá najkrajšia dáma.

Len Ty - moja mama.

 

Ďakujem mama, že si....

(Študenti školy)

(obrázok:https://www.google.sk/search?q=de%C5%88+matiek&source=lnms&tbm=isch&sa=X&ved=0ahUKEwi-zYas0_raAhVS16QKHd4SCaQQ_AUICigB&biw=1920&bih=974#imgrc=k9cPE-fk2G2iTM:)

Aj v tomto školskom roku zorganizovala spoločnosť VELUX  workshopy pre žiakov stredných škôl stavebného zamerania prihlásených do súťaže RODINNÝ DOM VELUX. Cieľom súťaže je aktívna podpora kreatívneho myslenia a vzdelávania budúcich architektov a stavbárov. Úlohou žiakov je navrhnúť rodinný dom, v ktorom predstavujú strešné okná a ostatné výrobky VELUX hlavný zdroj prísunu denného svetla a čerstvého vzduchu do interiéru. Návrh by mal tiež spĺňať požiadavku na energeticky hospodárne riešenie budovy pri zabezpečení optimálneho vnútorného prostredia pre zdravé a komfortné bývanie.

Workshopy prebiehali v kompetenčnom centre spoločnosti Velux - Healthy Home v Brne. Žiaci našej školy sa tejto akcie zúčastnili v utorok 17.4.2018. Pracovníci spoločnosti VELUX Ing. arch. Klára Bukolská a Ing. arch. Marek Petrík pripravili zaujímavé odborné prednášky, ktoré žiakom sprostredkovali veľa nových informácií o osvetlení budov a produktoch spoločnosti. Účastníci mali možnosť priamo vidieť montáž produktov firmy, ktoré budú môcť zapracovať do svojich súťažných projektov v rámci celoštátnej súťaže.

Na záver predovšetkým odborne a aj príjemne stráveného dopoludnia pripravila firma pre žiakov odborný kvíz, v rámci ktorého mali za úlohu navrhnúť presvetlenie bungalovu a podkrovia rodinného domu a zároveň odprezentovať svoje návrhy pred ostatnými účastníkmi workshopu. Úspešní riešitelia sa nezaobišli bez zaujímavých vecných cien.

Aj touto cestou by sme sa chceli veľmi pekne poďakovať Ing. arch. Kláre Bukolskej a Ing. arch. Marekovi Petríkovi, ako aj celej spoločnosti VELUX, za vydarenú akciu.

Angela Fajdová

Rozhovor s dvojnásobným Študentom roka na SPŠ stavebnej Oskara Winklera v Lučenci

Ak by som si v škole mala vybrať niekoho, s kým sa rada porozprávam o knihách, určite by to bol Tomáš Hyravý, ani nie tak preto, kým je dnes ako žiak štvrtého ročníka, ale hlavne preto, ako si ho pamätám z jeho prvých dní na našej škole - s knihou v ruke.

Zostal si, Tomáš, verný knihám?

Áno, čítanie ma baví dodnes, teraz práve prežívam život Anny Frankovej z jej známeho denníka.

Nie je to príliš ťažká téma - a smutná?

Určite áno, ale mňa tieto udalosti zaujímajú. História je zdrojom poučenia, preto mám rád aj historické seriály, ako napríklad Vojnu ruží.

Čo si teda my, „moderní“, ľudia môžeme v historických príbehoch nájsť?

Je toho dosť, ale najpodstatnejšie je, že všeličo sa v čase mení, len ľudia akosi nie, zostávajú stále tí istí a väčšinou chcú, aby sa práve oni mali dobre.

A Ty, chceš sa mať dobre? Čo to pre Teba znamená?

Riadim sa heslom: Ako si to zariadiš, tak to budeš mať. Chcem úspešne vyštudovať odbor geoinformatika, zamestnať sa a cestovať. Keďže viem anglicky, rád by som sa poobzeral po svete a vyskúšal aj život v cudzine. Láka ma hlavne Kanada.

Mám pocit, že voľba Tvojho budúceho štúdia je jasná a jednoznačná, čo niekedy u mladých ľudí nebýva zvykom.

Áno, už to mám nacvičené.

A pochválim Ťa, že vynikajúco, pretože so svojou súťažnou prácou Priestorové zameranie kultúrnej pamiatky si na krajskej prehliadke SOČ získal druhé miesto. Išlo o jej zameranie, umiestnenie do mapy a zobrazenie v priestore.

Vybral som si niečo z mojej obľúbenej histórie. Keďže sa študenti STU v Bratislave pokúsia zachrániť chátrajúci rodný dom Boženy Slančíkovej Timravy v Políchne, bolo potrebné pre túto činnosť vytvoriť podklady. Myslím, že práve táto budova vypovedá najviac o tom, ako žila Timrava. Často pociťovala, že sa musia všetci uskromňovať, ale ako malá bola šťastná a neskôr... Hovorí sa, že ako stará pani sa rada dívala na deti na ihrisku.

Nepoznám geodeta, ktorý by nemal rád prírodu a turistiku.

Samozrejme som čistokrvný turista, vlastne geodet, teda oboje. Milujem Hradišťské aj Krňanské vrchy a každoročný výstup na Jaseninu.

A čo nemáš rád?

Najviac ma rozčúli, keď sa spolužiaci snažia preložiť písomku, aj keď vedia, že je to zbytočné.

Tomášovi prajeme, aby mu jeho radosť zo štúdia vydržala ešte dlho a aby sa mu splnili jeho túžby a predsavzatia.

Olívia Sojková

Poznáte chmeľ? Väčšina vie, že sa používa na výrobu piva. To, ako sa k pivu však dostaneme, vie málokto. Pivo si jednoducho vieme kúpiť v obchode, no ako sa k tomuto moku dopracujeme, si vyskúšali aj tento rok naši študenti. A že to nie je jednoduché, skúsili na vlastnej koži.

Na prelome apríla a mája sa naši študenti vybrali na chmeľovú brigádu do českých Kolešovíc. V autobuse sa nám sedelo pohodlne, niektorí dospávali, to čo nestihli, iní spomínali na minuloročnú brigádu a tí noví čakali, čo sa bude diať. Prvá zastávka bola v motoreste Rohlenka pred Brnom, kde sme si trochu ponaťahovali kosti po náročnej zhruba 300 km ceste. Cesta pokračovala diaľnicou, smer Praha. Cestou sme sledovali prírodu, hrady, zámky aj mestá a dediny. Prahu sme míňali len okrajovo a zrazu sa objavilo miesto nášho týždenného pobytu. Žiadny hotel - ubytovňa a lány chmeľu. Čakalo nás ubytovanie, poučenie o bezpečnosti práce a prvá večera a spánok. Ráno budíček o 6,30 hod. Vstávanie nie každému voňalo, ale prišli sme robiť a zarobiť.

Po raňajkách sme si prevzali pracovné náradie, picháky, ktorými sme zapichovali do pôdy vodiace drôty na chmeľ. Desiatu, obed aj olovrant nám nosili na pole. Počasie nám prialo celý týždeň, a tak sme mohli pracovať dokedy sme mali silu. Dni šli rýchlo, a tak sme sa hlavne tešili na večeru, sprchu a spánok. Niektorí pracovali ako draci, ale niektorým sa veľmi nechcelo. To sa samozrejme odrazilo aj na zarobených peniažkoch.

Po týždni sme sa rozlúčili s chmeľnicami a hurá domov. Spokojní boli všetci, aj my, aj náš zamestnávateľ. Odviedli sme skvelú robotu a tešíme sa opäť o rok. Ako každý rok aj tento naša škola ukázala, že má pracovitých a šikovných študentov.

Pre našich študentov je táto brigáda aj tým, že si uvedomia, ako ťažko sa zarábajú peniaze, a získajú aspoň na chvíľu pracovné návyky.

Jakub Škantár

Piatok ráno. Všetci na hodinách, no pár geodetov stále obstáva na chodbe a čaká na pokyny. Opäť sa koná geodetické sústredenie pred súťažou IG5, ktorého úlohou je vybrať a pripraviť tých najlepších na samotnú súťaž. Po naložení áut všetkou potrebnou technikou ale aj vecami, sme sa vybrali na Ružinú, kde sa už tretí rok po sebe toto sústredenie koná.

Po ubytovaní sme sa spolu aj s prístrojmi vybrali rovno na pláž, aby sme začali cvičiť jednotlivé disciplíny a to niveláciu, trigonometriu, stavanie prístroja a určenie výmery. Samozrejme sme cvičili všetky možné variácie jednotlivých disciplín, až kým sme v nich neboli perfektný. Jednotlivé disciplíny sme robili na čas, až kým nebola tma.

Druhý deň sme vstali, naraňajkovali sme sa, a išli sme na geocaching, teda orientačný beh pomocou GPS, kde sme pomocou indícií hľadali ďalšie indície, aby sme sa dostali až späť na chatu. Toto bola najlepšia časť celého sústredenia, pretože keď sme sa vrátili, po krátkom obede sme opäť do nemoty museli opakovať všetky disciplíny. No keďže bolo až príliš teplo, poobede sme sa radšej presunuli z pláže do lesa. Večer nasledoval test z geodetických prístrojov, kde sme mali pospájať správne logické dvojice. Po tomto teste si jednotlivé družstvá navzájom kládli otázky o Žiline.

V noci bol samozrejme aj nočný Geocaching, ktorý nebol až taký dlhý ako ten cez deň. Predsa však mal svoje čaro, keď sme sa museli o 3:20 zobudiť a ísť von. Aj tak sme to zvládli. Ráno trochu nevyspatí sme sa začali baliť a pripravovať na odchod, ale ešte predtým sme si dali jednotlivé disciplíny na čas, aby sme videli, kto je najlepší.

Nebol to pre nás len premrhaný víkend, ale aj šanca naučiť sa nové veci, hlavne pre žiakov z nižších ročníkov a samozrejme šanca dostať sa na samotnú súťaž IG5.

Tomáš Hyravý, IV. A

Pred pár týždňami poctil našu školu zaujímavý človek, pán Ing. Tibor Lieskovský, PhD. z STU v Bratislave, aby nám urobil prednášku na tému Využitie geodézie a GIS-ov v archeológii. Prednáška bola zaujímavá a zameraná hlavne na praktické skúsenosti, skôr než na tie teoretické.

Pán Lieskovský čerpal z vlastných, početných skúseností, ktoré získal na svojich cestách a výskumoch v mnohých krajinách Európy, Ázie, ale aj Južnej Ameriky. Ako nám ozrejmil v svojej prednáške, svoje cesty začal na Slovensku, kde skúmal napríklad výskyt megalitov, čo sú kamenné stavby podobné Stonehenge v Anglicku. Neskôr sa presunul aj do iných krajín ako napríklad Bulharsko, Sýria, ale aj do Guatemaly, kde v pralesoch objavovali pozostatky mayskej civilizácie. Tieto rôzne budovy, cesty ale aj zavlažovacie zariadenia následne mapovali pomocou klasických geodetických metód ale aj pomocou technológií diaľkového prieskumu Zeme, ako je napríklad Lidar. Počas týchto výprav sa musel spolu aj s kolegami vysporiadať s mnohými problémami, či už s prístrojmi, počasím, zvieratami, ale aj pašerákmi a kartelmi.

No ako sám povedal neváhal by sa vrátiť späť a prežiť to všetko znovu, pretože spomienky a skúsenosti mu ostanú navždy. Za mimoriadne záživnú a názornú ukážku využitia nášho odboru v archeologickej praxi mu všetci Ďakujeme.

Tomáš Hyravý, IV. A